LOVEC | Lukostreľba
3919
post-template-default,single,single-post,postid-3919,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Lukostreľba


africa_cover

Príchod

Predchádzajúci deň bol v práci veľmi náročný, preto celá príprava, vrátane balenia na dobrodružný lov v Afrike, prebiehala od sobotňajšieho rána. Pamätám si, že bolo nádherné počasie. Napriek pracovnému vypätiu v posledných dňoch bola atmosféra pred cestou celkom pokojná.

Vstával som skoro ráno aj napriek tomu, že lietadlo odlietalo až o 18.00 h. Pri balení som osobitnú pozornosť venoval svojej lukostreleckej výzbroji. Tentoraz som sa rozhodol používať svoj lovecký kladkový luk nastavený na silu 60 libier. Už o siedmej ráno som sedel v pracovni. Na stole ležal môj Hoyt, 17 šípov, zameriavač, vypúšťač Cascade 8, ďalekohľad a celý rad iných pomôcok, bez ktorých by lovecká výprava nebola úspešná. Všetko som postupne ukladal do špeciálnej tašky, určenej na transport týchto vecí lietadlom.

Dôkladne som zbalil aj špeciálne lovecké oblečenie, ktoré pozostávalo z nohavíc, tričiek a bundy, ktoré je navrhnuté tak, aby pri love pomáhalo eliminovať ľudský pach.

Okolo druhej popoludní sme spolu s mojou priateľkou naložili batožinu  do auta a africké dobrodružstvo mohlo začať.

Po pristátí a čakaní v hodinovom rade na imigration control sme konečne vstúpili na pôdu Juhoafrickej republiky.

Trochu stresu sme zažili pri preberaní batožiny. Ako inak, išlo samozrejme o prepravu luku. Tašku s lukom bolo treba pri nastupovaní vo Viedni odovzdať pri okienku pre nadrozmerné batožiny. Tam ju otvorili, skontrolovali a nalepili na ňu visačku, ktorá potvrdzovala, že je OK.

Po prílete tašku zasa z okienka pre nadrozmernú batožinu vytiahli a zaregistrovali. Registrácia je zdĺhavý administratívny proces a ak náhodou človek letí nasledujúcim letom, môže sa stať, že ho kvôli batožine nestihne. Mne sa to už párkrát stalo a nie je to nič príjemné. Pracovník letiska, ktorý batožinu zapisoval, sa tváril veľmi unavene. Povzbudil som ho drobnou bankovkou a hneď sa všetko dalo do pohybu.

Moja taška na luk mala síce nadmerné rozmery, ale vôbec nevyzerala ako taška na zbrane alebo luky. Skôr ako obyčajný väčší kufor. Bez problémov som si ju prevzal.

S vozíkom doplna naloženým batožinami sme vyšli pred letiskovú budovu. Tam nás už čakal Dirk, náš sprievodca a profesionálny lovec. Oficiálne sa označoval ako PH (professional hunter). Po rokoch e-mailovania sa z nás už stali starí „virtuálni“ priatelia.

Vítala nás zamračená obloha a dážď. Dosť nezvyčajné pre Afriku. Dirk hovoril, že prší už druhý deň, ale že počasie by sa malo zakrátko zlepšiť. Začiatok apríla v Afrike zodpovedá začiatku októbra u nás, takže počasie už môže byť pomerne nestále. Lovecká sezóna začína koncom marca a najlepší čas je júl – august.

Impaly hľadajúce tieň.

Impaly hľadajúce tieň.

Všetko sme naložili do auta a vyštartovali sme. Ešte stále sme celé dobrodružstvo vnímali len ako cestu do Afriky. Z letiska sme vyšli rovno na modernú štvorprúdovú diaľnicu. Po chvíli sa mesto stratilo a za oknami auta ubiehala krajina.

Oblasť, do ktorej sme smerovali, sa volá Waterberg a nachádza sa približne tristo kilometrov severozápadne od Johannesburgu. Asi po sto kilometroch sme odbočili z hlavnej diaľnice, ktorá mieri až na sever  ku hraniciam so Zimbabwe, a pokračovali sme vedľajšími cestami. Orientačným bodom bolo mesto Vaalwater.

Dirkova farma leží asi tridsať kilometrov severným smerom. Dorazili sme na ňu v čase obeda a nakoľko sme boli poriadne unavení, išli sme hneď spať. Ubytovali nás v nádhernej chatke s vlastným bazénom. Popoludní nás zobudil telefón. Na terase sa podávala káva a pred budovou sa popásalo stádo zebier a pakoní. Vybrali sme sa na prehliadku okolia (game drive). Dirk nás sprevádzal po celej farme. Už na nej sme mohli okúsiť chuť africkej divočiny  a vidieť obrovské stáda divej zveri.

Pokúsim sa vám vysvetliť princíp fungovania afrických fariem.

Môžete si vybrať neloveckú alebo loveckú. Nelovecká farma je taká, kde hostia chodia po miestach, kde sa vyskytuje zver (game drive), a fotografujú zvieratá. Ubytovaní sú vo veľmi luxusných lodžiach a užívajú si pokoj africkej divočiny. Na takejto farme sa neloví aj preto, aby zvieratá boli pokojné, nebáli sa a hostia ich mohli pozorovať z bezprostrednej blízkosti.

Druhou možnosťou je lovecká farma. Ubytovanie je veľmi slušné, aj keď väčšinou nie až také luxusné ako na neloveckých farmách. Niekedy je dokonca veľmi jednoduché, určené výhradne pre lovcov. Hlavným zdrojom príjmov loveckej farmy je lov zvierat, ktorý je spoplatnený. Cenník za lov jednotlivých druhov zvierat sa spravidla veľmi nemení.

Dosť často sa stretávam s názorom, že africké zvieratá by sa mali chrániť a že lov ako taký by mal byť zakázaný. Treba však pochopiť, že ak by sa tak stalo, majitelia fariem by zvieratá zo svojich pozemkov odstránili a chovali by dobytok alebo niečo iné, čo by im prinieslo zisk. Lov na farmách je kontrolovaný a svojím spôsobom zabezpečuje prežitie zveri aj v budúcnosti. Majitelia fariem za peniaze získané od lovcov nakupujú pre zver potravu, zásobujú napájadlá vodou, kamennou soľou a aj takýmto spôsobom zabezpečujú kontinuálny rozvoj africkej fauny.

Prvý večer bolo pomerne chladno. Strávili sme ho pri otvorenom ohnisku v centrálnej budove. Dirk otvoril fľašu výborného afrického červeného vína a rozprávali sme sa o plánoch na nasledujúci týždeň. Počasie sa trošku zlepšilo, cez mraky sem – tam zasvietili hviezdy. Na druhý deň ráno sme sa mali presúvať do nášho loveckého pôsobiska, do Rock Lodge.

Budíček sme si objednali na 7.30 h. Juhoafrické raňajky boli typicky anglické, opekaná slanina s vajcom. Ešte hlt čiernej kávy, pohár pomarančového džúsu a opäť nakladanie batožiny. Pred nami bola krátka, zhruba hodinová jazda severným smerom. Rock Lodge. Lovecká farma zameraná výhradne na lov lukom (bowhunting).

Po ubytovaní som sa hneď zašiel na strelnicu skompletizovať luk a nastaviť zameriavač. Lukostrelecký areál bol perfektne vybavený. Príprava na lov začala. Konečne som mal pocit, že začína aj dobrodružstvo. I počasie sa umúdrilo a vyšlo slnko.

Bratislava sa stala len hmlistou, vzdialenou spomienkou.

Ranný tréning pred lovom

Ranný tréning pred lovom.

Deň prvý

Príprava na lov začala na strelnici. Vybalil som celú výzbroj a skompletizoval luk a šípy. Ako som už spomínal, mal som pripravený luk Hoyt SuperTec, nastavený na 60 libier. Za najlepšiu voľbu som považoval šípy Easton SuperSlam X.78 2317 s loveckými hrotmi Muzzy 125 grainov.

Na lov v Afrike sa odporúča používať na loveckom hrote minimálne tri žiletky. Len v špeciálnych prípadoch, ako je lov veľkých zvierat, napr. slona či byvola, je možné použiť dvojžiletkové hroty. Je to preto, lebo veľké zvieratá majú veľké a silné kosti a napriek výraznej prieraznosti šípu je nemožné ich prestreliť. Dvojžiletkové hroty majú väčšiu šancu prejsť pomedzi kosti a zasiahnuť dôležité orgány.

Podľa všetkých lukostreleckých príručiek sa odporúča robiť testovanie letu šípu, tzv. papierový test. Lovecký hrot má totiž oveľa väčší odpor, a tak výrazne zmäkčí spin šípu. Preto je vždy lepšie použiť tvrdšie šípy. Reguluje sa to napríklad posunutím základky a podobne. Osobne si myslím, že úplne postačí, ak šípy letia presne tam, kam sú vystrelené, a všetko ostatné sa doladí zameriavačom. Vzdialenosti, na ktoré sa v Afrike poľuje, sú totižto pomerne malé. Ak sa strieľa z posedu alebo z úkrytu, väčšinou je to maximálne na 20 – 25 metrov. Ak sa človek snaží k zvieraťu priblížiť, záleží na tom, na akú vzdialenosť si verí vystreliť, ale nemá zmysel strieľať na viac ako štyridsať metrov.

Takže, dosť teórie, pokračujeme v dobrodružstve.

Nastavil som si zameriavač podľa jednotlivých vzdialeností. Štyri piny po desať metrov, maximálna vzdialenosť štyridsať metrov. Strieľal som asi dve hodiny, potom sme si išli obzrieť lovecký terén.

Farma Rock Lodge mala asi 100 km2 a v rámci nich niekoľko vyvýšených miest, tzv. hide. Všade okolo bol typický africký buš. Ten pozostáva z rôznych kríkov a z malých, zakrpatených stromčekov. Je výrazne iný ako buš v severnej oblasti južnej Afriky. Veľký rozdiel je napríklad v pôde. Vo  Watersbergu je pôda biela, akoby ju tvoril biely piesok. V severnej oblasti, pri hraniciach so Zimbabwe je pôda červená. Tiež flóra je trochu iná. V severnej oblasti prevládajú baobaby a akácie.

Dirk a ja pred posedom.

Dirk a ja pred posedom.

Prechádzali sme džípom cez buš a zrazu sme vyšli na obrovskú planinu. Lúka, ak sa to dá tak nazvať, siahala až k horizontu a na obzore sa modrali pahorky nízkych hôr. Na planine bolo obrovské množstvo zvierat. Dominantu tvorila rodinka nosorožcov. V diaľke sme videli stádo impál, trochu bližšie k nám sa pásli kudu a  na obzore sme ďalekohľadom pozorovali blesbuckov a waterbuckov. Úžasný pohľad. Slnko pomaly smerovalo k horizontu, tak sme sa presúvali späť k farme. Cestou sme sa zastavili pri posede, z ktorého sme na druhý deň mali začať loviť. Oblasť, kde sa rozprestierala farma, leží na náhornej planine asi tisíc metrov nad morom. V spomínanom ročnom období už bola večer zima. Teplota klesla asi na 15OC.

Na večeru nám kuchár pripravil fantastické T-bone steaky. Na terase pred hlavnou budovou horel otvorený oheň. Čašník doniesol pohár piva, sadli sme si k ohňu a celý večer sme sa rozprávali o plánoch na nasledujúci a ďalšie dni. Vyčasilo sa, tak sme mali možnosť vidieť po prvýkrát na tomto výlete južnú nočnú oblohu. Súhvezdia sú v tejto časti Afriky celkom iné ako u nás. Dominuje im Južný kríž. Na druhý deň ráno som sa zobudil ešte skôr, ako zazvonil budík. Potichu som zhrabol lovecké oblečenie, luk a šípy a vykradol som sa z izby. Obliekol som sa na terase. Ráno bolo pomerne chladno. Bol som rád, že mám so sebou aj teplejšiu bundu.

Pri love používam špeciálne oblečenie ScentLock, ktoré pohlcuje pach. Pod podšívkou je vložená vrstva uhlíka, ktorý absorbuje pachy a škodlivé látky. (Princíp je známy z uhlíkového filtra na plynovej maske.)

Rock Lodge ešte spala pokojným spánkom.  Vybral som sa rovno na strelnicu. Vždy si skúšam svoj luk tesne pred lovom. Zahrial som sa strieľaním a s pocitom, že som na lov dobre pripravený, som sa  vybral na raňajky.  Mani (inak Emanuel z Malawi) práve servíroval silnú čiernu kávu. V Juhoafrickej republike je veľa pracovnej sily z okolitých štátov a ľudia z Malawi patria medzi najpracovitejších. Práve prichádzal Dirk. Keď videl, čo si chcem dať na raňajky, pousmial sa a ukázal mi svoj tanier. Nesmelo sa    na ňom krčil kúsok chleba. Vysvetlil mi, čo nás čaká, a okamžite som pochopil filozofiu loveckých raňajok.

Na raňajky v Rock Lodge dostanete všetko, čo len chcete. Problém je v tom, že budete mimo základne (base camp) skoro desať hodín a ak budete na posede, nemáte žiadnu šancu ísť na toaletu. Raňajky, hlavne nápoje, teda musíte voliť veľmi opatrne. Ja som si dal vždy len malú šálku kávy, dva deci džúsu a sendvič s džemom. Po raňajkách treba ešte ísť na toaletu, je to posledná možnosť. Prvý deň je zničujúci, ale potom si zvyknete. Počas pobytu na posede mi stačilo pol litra vody na dva dni. Pitný režim som si nahrádzal až večer.

Počas raňajok sme diskutovali o stratégii lovu v daný deň. Prvé dva sme plánovali stráviť na posede a zvyšok stopovaním zvierat (on foot ).

O ôsmej sme nastúpili do otvoreného džípu a sprievodca nás odviezol k posedu. So sebou sme mali vysielačku, prenosnú chladničku s obedom, ktorý tvorili sendviče a keksy. Vyštverali sme sa hore, zavreli padacie dvere a usadili sa. Dirk si natiahol aj masku na tvár (face mask). Ruksaky a chladničku uložil na podlahu, vybral ďalekohľad, príručku o afrických zvieratách a knihu. Do kúta oprel svoju pušku Made in Czechoslovakia, Zbrojovka Brno. Bol na ňu mimoriadne hrdý. Nepoznám presne kaliber jeho zbrane, ale hovoril, že s ňou môže ísť pokojne poľovať aj na byvola.

Počas apartheidu bolo na Juhoafrickú republiku uvalené embargo na dovoz zbraní, takže lovci nemali žiadnu legálnu možnosť dostať sa  k  americkým zbraniam (ako napr. winchester). Zaujímavé je, že československá komunistická vláda oficiálne Juhoafričanov nepodporovala. Vyzdvihovala komunistický režim v Angole, s ktorým boli Juhoafričania v permanentnom vojnovom konflikte. Možno si spomeniete na únos československých občanov angolskou protivládnou organizáciou UNITA v roku 1983. Československu to ale vôbec nebránilo dodávať zbrane nielen angolskému režimu, ale aj JAR, ktorá podporovala práve organizáciu UNITA.

Ale to sme trochu odbočili. Späť na posed a do tohto storočia.

Vybral som z tulca šíp, vyskúšal natiahnuť luk, prezrel som otvor na strieľanie a vybral knihu. Knihy sú pri poľovačke z posedu veľmi dôležité. Treba si uvedomiť, že na posede sedíte viac ako desať hodín a za ten čas vidíte zvieratá maximálne dve až tri hodiny. Takže trpezlivosť. Nesmiete sa hýbať, rozhodne nesmiete vstávať (posed by sa mohol zatriasť a odplašiť zver) a  nemáte kam ísť na toaletu. Niektorí, predovšetkým Američania, používajú namiesto toalety fľašu. Volím druhú možnosť a tou je – vydržať!

Ako prvé prišlo stádo pakoní (Blue Wildebeests).

Bolo to ako naschvál, pakôň bol jedným z mála zvierat, ktoré som nechcel uloviť. Potvrdilo to platnosť Murphyho zákonov. Po nejakej dobe sa objavili impaly. Prichádzali veľmi pomaličky. Ako obyčajne, najprv samice, ktoré skúmali terén. Postupne prichádzali bližšie, zastavili sa, počúvali, vetrili a zase sa o kúsok priblížili k čistinke. Samce sa držali na okraji, v lese. Pred posedom bolo rozsypané krmivo. Celá scéna pôsobila ako tichá nádherná idylka. Vtom napravo zaprašťali vetvičky. Bolo počuť, ako sa približuje veľké zviera, možno dve.

Dirk zašepkal: „Možno zebra!“

Zebra bola trofej, ktorú som si chcel tentoraz priniesť domov. S napätím sme očakávali, čo sa objaví. Pravú stranu čistinky sme videli len cez látku, ktorou bol prekrytý celý posed. Vtom vyšli pred posed dva obrovské tučné pštrosy, sklonili dlhé krky a bezstarostne sa začali kŕmiť. Keď ich videli impaly, tiež prišli bližšie a začali sa hostiť.

Impalie samce sa stále držali mimo. Je pomerne dôležité, aby zvieratá prišli na dostrel (maximálne na tridsať metrov) a postavili sa k lovcovi bokom. (broad side). Eliminuje sa tým pravdepodobnosť zranenia zvieraťa a následnej straty trofeje. Africké zvieratá sú pomerne húževnaté a pokiaľ nie sú zasiahnuté životne dôležité orgány (srdce alebo pľúca), zver utečie a skryje sa v buši. Ak lovec trafí zle, zviera prežije, ale nakoľko ho zranil, musí zaplatiť plnú cenu trofeje. Druhou možnosťou je, že zviera je síce smrteľne zranené, ale treba ho dohľadávať niekoľko dní a za ten čas šakaly poškodia kožušinu, takže lovec o ňu príde. Ostáva teda jediné, trpezlivosť. Radšej dlhšie čakať a strieľať len na istotu.

V ten deň neprišlo do pozície, ktorá by zaručovala istý výstrel, už nič zaujímavé. No videli sme dosť zvierat a veľa pohybu okolo. Dúfal som, že aspoň podvečer sa ukážu aj zebry. V ten deň sme však na ne nemali šťastie. Návnadu kompletne vyžrali tučné pštrosy. Správali sa, akoby vedeli, že zásobovací džíp chodí vždy ráno a popoludní, doplní zrno, soľ a zmizne.

Čakali sme skoro do šiestej večer. Viditeľnosť klesla a o 17.45 bolo jasné, že na istý výstrel už nie je dostatok svetla. Pre tento deň bol lov ukončený. Pripravený šíp s loveckým hrotom som založil späť do tulca. Otvorili sme príklop a zišli dole. Dirk zavolal vysielačkou auto. Bola už skoro tma.

Vtedy sme ich zbadali!

Zebry!

Stáli na okraji buša a pozorovali nás. Boli asi päťdesiat metrov od nás, na okraji lesa. Pár sekúnd nás pozorovali a vzápätí zmizli v lese. Dirk povedal, že na druhý deň skúsime počkať trochu dlhšie a že sa pokúsi nasvietiť mi zameriavač infralampou.

Zvuk prichádzajúceho auta ma vytrhol z premýšľania o vysnívanej zebre. Naložili sme veci a nastúpili. Slnko už zašlo a okamžite sa ochladilo. V džípe bola poriadna zima, ešteže som si zobral teplú bundu.

Návrat z lovu je vždy úžasný. Vonku na terase dotváral atmosféru otvorený oheň. Zamieril som do svojej chatky, osprchoval sa a ponáhľal sa k nemu. Hans, manažér farmy, nám načapoval pohár vychladeného piva. Sadli sme si, mlčky vychutnávali nápoj a rozmýšľali, čo si dáme na večeru. Výber bol jednoduchý, všetko začínalo a končilo steakmi. Keďže som milovníkom steakov, bola to najlepšia voľba.

Deň druhý

Na druhý deň sa vyjasnilo. Slnko udrelo celou svojou silou a teploty vystúpili nad tridsať stupňov. Okolo obeda, po trojhodinovom čakaní, bolo v posede neznesiteľne. Protipachové oblečenie rozhodne nie je plážovou košeľou, pot nám stekal po začiernených tvárach.

Luk som mal opretý v rohu, šíp založený v tetive. Snažil som sa čítať, ale myšlienky mi behali kade-tade. Nevedel som sa na dej knihy nijako sústrediť. K tomu sa pridružila ešte dehydratácia, takže výsledkom rozhodne neboli príjemné pocity. Ale aj o tom je lov. Treba veľmi trpezlivo čakať. V ten deň pofukoval slabý vetrík a šušťal vegetáciou. Práve v takýto deň sú zvieratá veľmi opatrné. Nerady vychádzajú na otvorené priestranstvá, zvuky vetra a pohyb vegetácie ich znervózňujú. Ale jeden nikdy nevie, to je Dirkova obľúbená fráza. Možno sa ukáže zebra, treba byť len trpezlivý.

Opatrne som sa presunul do inej polohy, vystrel nohy a dával pritom veľký pozor, aby som nimi nezavadil o opretý luk. Jeden nikdy nevie. Čo ak by sa práve z buša vynoril nádherný exemplár zebry a zvuk z posedu by ju odplašil? Museli sme byť veľmi opatrní. Minúty sa vliekli extrémne pomaly.

Obsluha zásobovacieho auta ešte ráno rozsypala v okolí posedu krmivo pre zver. Hneď, ako sme zaliezli do posedu, sa na scéne objavili dva známe pštrosy a skoro všetko zožrali. Po hodine hodovania zmizli a odvtedy nič!

Nothing! Dirk je profesionál. Počas dopoludnia dočítal jednu knihu a z ruksaku vylovil ďalšiu. Celý čas čítal, len občas sa naklonil a cez medzierku medzi látkou a kovovou konštrukciou posedu vyzrel von. Nič!

Nothing! Pokrútil hlavou, pohodlne sa zaboril do stoličky a pokračoval v čítaní.

Napoludnie sa načiahol, otvoril prenosnú chladničku a ponúkol mi sendviče. Rozhodne som v týchto podmienkach nepociťoval hlad a na vodu som ani nepomyslel. Ale človek veľakrát je z nudy, a tak som siahol po jednom sendviči so šunkou a syrom. Za dopoludnie sme neprehovorili ani slovo. Keďže sme spolu lovili aj pred dvoma rokmi, boli sme úplne zosynchronizovaní a rozumeli sme si aj bez slov. Mlčky sme jedli a vyzerali von. Nikde nič, len buš a spolovice zožraté zrno.

Vtom Dirk vytiahol vysielačku, pozrel na mňa a mykol hlavou smerom von z posedu. Znamenalo to presun. Taká bola dohoda z rána. Ak sa nič neukáže doobeda, presunieme sa inam. Prikývol som. Vždy pomôže trošku pobytu  na čerstvom vzduchu.

Hans prišiel do dvadsiatich minút, naložil nás a odviezol na susedný posed. Včera tam vraj videl zebry, wildebeestov a impaly. Než sme vyšli hore, preskúmali sme stopy. Objavili sme aj stopu gemsbucka, priamorožca. Je to nádherné zviera, ale v buši je dosť ťažké uloviť ho. Na lov gemsbuckov sa chodí predovšetkým do provincie Northern Cape, kde začína púšť Kalahari. Loví sa metódou Walk & Stalk. Kto chce zviera uloviť z posedu, musí počkať na posledné svetlo. Gemsbuck totiž prichádza tesne pred zotmením.

Vyliezli sme hore a usadili sa. Verili sme, že niečo príde. Rozhodli sme sa vytrvať asi tri – štyri hodiny a ak sa neobjaví žiadne zviera, presunieme sa späť. Tam sme chceli pri poslednom svetle počkať na vysnívanú zebru. Včera večer sme si nacvičili streľbu pri zníženom svetle za pomoci nasvietenia zameriavača infrabaterkou. Okolo pol štvrtej sme zaznamenali prvý pohyb. K posedu sa blížilo stádo impál. Rovnako ako včera, prvé išli samice. Opatrne vetrili, zastavili sa, počúvali a zase išli ďalej. V pozadí sa približovali dva statné samce.

Veľmi opatrne sme vyzerali von. Pomaly som sa chytil operadla stoličky dávajúc veľký pozor, aby som oň nezavadil vypúšťačom (release). Postavil som sa a zdvihol luk. Do tetivy som založil šíp a zahákol vypúšťač. Hrot šípu mieril do rohu posedu. Ponad pravé plece som spod čiapky opatrne vyzeral cez priezor von.

Je veľmi dôležité, aby zvieratá nezahliadli v priezore pohyb.

Samce sa pomaly blížili. Dirk pozrel na mňa a ukázal rukou smerom napravo. Hlavou naznačil otázku. Znamenalo to, že samec vpravo je lepší, či ho chcem. Prikývol som.

Samce prichádzali stále bližšie, až sa celkom zamiešali do stáda. Sledoval som toho svojho. Prichádzal smerom k nám, sklonil sa a začal žrať rozsypané zrno. Samice ho obklopovali zo všetkých strán. Ako žral, začal sa pomaly pohybovať a otáčať bokom k nám. To je tá správna pozícia,  pomyslel som si.

Broadside! Dirk zobral do rúk diaľkomer a opätovne premeral vzdialenosť. Zdvihol dva prsty, čo znamenalo dvadsať metrov.

Impalí samec sa pohyboval veľmi pomaly, bezstarostne. Pomaly som začal napínať luk. Vtom Dirk zdvihol ruku a zastavil ma. Za samcom stáli ďalšie impaly a letiaci šíp by ich mohol poraniť. Tomu treba za každých okolností zabrániť. Čakali sme preto ďalej. Na podlahe posedu bola otvorená kniha, v ktorej boli naznačené vitálne zóny impaly.

Africké zvieratá majú srdce umiestnené pomerne dosť vpredu. Väčšinou je potrebné strieľať priamo na prednú nohu. Netreba sa obávať kostí, šíp vybavený dobrým hrotom preletí väčšinou cez zviera. Stále treba sledovať natočenie zvieraťa. Nie je to statický 3D terč, ktorý má nakreslené vitálne oblasti na povrchu. Vitálne oblasti zvieraťa (srdce a pľúca) sú vo vnútri tela a pohybujú sa spolu s pohybom a natočením zvieraťa. Je to niečo ako balón. Ak sa zviera natočí hlavou od strelca, treba mieriť viac dozadu, ak hlavou k strelcovi, treba strieľať priamo na nohu. Najlepšie sa orientuje podľa nohy, ktorá je ďalej.

Autor s úlovkom Impaly

Autor s úlovkom Impaly.

Impaly stojace za samcom pomaly odchádzali. Čakal som na vhodnú príležitosť. Priestor sa čistil.

Príležitosť! Znovu som napol luk smerom do rohu posedu tak, aby zvieratá nezaznamenali pohyb. Založil som vypúšťač a vykročil doprava, aby som mal cez priezor čistý výstrel. Zviera zdvihlo hlavu, pozrelo sa smerom ku mne.

Strnul som Potom sklonilo hlavu späť k zemi a pokračovalo v kŕmení. Srdce mi bilo až kdesi v hrdle. Adrenalín by sa dal krájať.

Prvý pin na zameriavači som umiestnil  na ľavé plece zvieraťa, zadržal som dych, stlačil vypúšťač a vystrelil.

V tom momente sa odohralo niekoľko vecí naraz. Šíp vyletel správnym smerom, zviera sa strhlo, na sekundu akoby skamenelo a vzápätí obrovským skokom vyrazilo preč. Všetky ostatné impaly okamžite zmizli. Čistinka ostala prázdna. Prudko som vydýchol a pozrel na Dirka. Šíp je tam, ukazoval prstom. Šíp bol zabodnutý v zemi asi dva metre za miestom, kde predtým stál impalí samec. Ako som predpokladal, šíp ho prestrelil. Mal toľko energie, že priestrel ho nespomalil a zabodol sa do zeme.

Rozhodli sme sa počkať dvadsať minút. Zásah vyzeral pomerne dobre, ale ako hovorí Dirk, jeden nikdy nevie! Zišli sme z posedu a vysielačkou privolali stopárov. Dirk si pre každý prípad pripravil pušku, aj keď sme si mysleli, že ju nebude potrebovať. Jeden nikdy nevie!

Z auta, ktoré prišlo, vystúpili dvaja čierni stopári. Vydali sme sa po stopách impaly. Sledovali sme krvavú značku. Prešli sme cez buš za čistinkou a hneď za prašnou cestou sme ju našli. Neubehla ani stopäťdesiat metrov.

Dirk bol z prvého úlovku oveľa šťastnejší než ja. Gratuloval mi a okamžite začal organizovať fotografovanie. Nechal vysekať malý priesek v húštine a preniesť tam impalu. Nastavil ju tak, aby ju osvetľovalo zapadajúce slnko.  Všetko prebiehalo v rýchlosti. Dirk je fanatik a chystal sa ešte ďalej loviť.

Autor s úlovkom Impaly

Autor s úlovkom Impaly.

Čakala nás predsa ešte vysnívaná zebra.

Po fotení sme impalu spoločne naložili na auto a stopári ju odviezli  na farmu. My sme sa presunuli späť k posedu. Tma sa pomaly spúšťala  na okolitú krajinu. Vyliezli sme hore a usadili sa. Vybral som ďalší šíp. Ale v ten deň nás už lovecké šťastie nestretlo. Čakali sme až do tmy, ale žiadna zebra sa neukázala. Zišli sme dolu a privolali auto. Nasledoval odvoz na farmu a sprcha. Ponáhľal som sa k ohňu. Ten večer bolo o čom rozprávať. (pokračovanie nabudúce)

autor: Ing. Miroslav Bojcún
foto: autor 

KONIEC_CLANKU

Tags: