LOVEC | Z poľovníckej knižnice
3025
post-template-default,single,single-post,postid-3025,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z poľovníckej knižnice

 


Z_POLOVNICKEJ_KNIZNICE

Bolo sychravé jesenné odpoludnie, v akom sa človeku nechce ani päty z domu vytiahnuť. Mrholilo. Kvapôčka za kvapôčkou sa šmýkali po previsnutých elektrických drôtoch. Tu, v teplej izbietke, je predsa len lepšie, hovorím si v duchu a vzápätí siaham po nedočítanej knihe, ktorou ma s istým sentimentom obdarila moja mlaď. Bola o akomsi zálesákovi, ktorý po dlhých rokoch strávených uprostred divej prírody získal neobvyklé schopnosti porozumieť reči zvierat. Prevraciam stránku za stránkou. Vtom ticho vzácnej pohody preťalo zvonenie telefónu.

„Prosím ťa, príď, ak môžeš, rýchlo ku mne. Je to veľmi dôležité,“ prosil úpenlivo hlas na druhom konci – na strážnici spustnutého areálu bývalého agrochemického podniku. „Čo sa stalo?“ pýtam sa plný zvedavosti. Priateľ Vlado od vzrušenia hovoril nesúvisle, bez ladu a skladu. Čoskoro som pochopil, o čo vlastne ide. O pár minút som bol na mieste nešťastia.

V žumpe zapáchajúcej hnilobou a chemikáliami o veľkosti vari dvoch rodinných bazénov s vypätím posledných síl zápasila o život nešťastná srnka. Pravdepodobne ju prenasledovali túlavé psy, tak hľadala útočisko v spustnutom areáli, kde neborka spadla priamo do žumpy. Voda siahala tak do troch štvrtín a bola hlboká zo dva metre. Prednými nôžkami sa snažila dosiahnuť betónový okraj žumpy. Tmavé ryhy po ratičkách dookola celej obruby boli toho jasným dôkazom. Vzhľadom na sychravé, chladné počasie a tiež nebezpečenstvo hroziace zo smradľavej vody nebolo na vstup do nádrže ani pomyslenie.

„Čo si počneme?“ spýtavo sme sa pozerali na seba. Času nazvyš nebolo a široko-ďaleko žiadna pomoc ani vhodné mechanizmy, ktoré by sa v tomto momente zišli ako soľ. „Urobme rýchlo provizórny rebrík,“ nástojím. „Niečo podobné, po akom chodievajú nocovať sliepky do kurínov.“ Za chvíľu sme skromným náradím pribíjali na akúsi fošňu priečne latky z rozpadnutých strešných trámov.

„Rýchlo s ňou do žumpy. Určite jej to pomôže. Srnka nájde pevnú oporu a pomaly sa akiste dostane zo zajatia,“ uisťovali sme sa navzájom. Náš odhad slávil úspech iba sčasti. Srnka sa síce nožičkami o drevenú oporu nespočetnekrát zachytila, ale bola taká slabučká, že sa z vody nevládala zdvihnúť ani len na piaď. Nech sme sa akokoľvek snažili zmierniť stúpanie rebríka, nemala dostatok síl, aby naň vyliezla, a už tobôž nie, aby z vody vybehla. S priateľom sme postupne odkladali zvrchníky i svetre, ba v zápale boja o záchranu milého tvora, ktorý je v reťazci života vari len o ohnivko nižšie, ako sme my ľudia, bolo nám zrazu horúco aj v košeliach.

„Prekliata žumpa!“ Ani ju len neohradili,“ zanadávali sme si schuti pri obliehaní smradľavého rezervára z jednej, druhej, tretej i štvrtej strany. Vzácne minúty ubiehali, čoskoro príde súmrak. A nech sme sa snažili akokoľvek, záchranársky úspech neprichádzal. Keď tu zrazu: „Brajtóóón!“ zreval som na plné hrdlo, div som nevyletel z kože. Priateľ sa s výrazom meravej tváre pozrej na mňa a ani dnes sa neodvážim odhadnúť, čo si v tom momente myslel. „Brajton!“ zopakoval som už miernejším tónom meno zálesáka, hrdinu skutočných príbehov z práve rozčítanej knihy, kde ako človek znalý života zvierat opisuje epizódy o ich záchrane z rozmanitých prírodných nástrah a pascí.

V pamäti mi utkvel istý postreh: Ak hodláš zachraňovať zviera, ktoré sa ocitlo v núdzi, zbav sa všetkých nepotrebných vecí – palíc, páčidiel, hákov, ba aj hodiniek, okuliarov a prsteňa, lebo záblesku týchto vecí zviera neverí. Len tak si možno získať jeho dôveru.

„Skúsme to, ustúp dozadu, Vladko,“ dávam pokyn svojmu spoločníkovi a pomaly kľakám do podrepu. Srnka sa držala na kladine v protiľahlom rohu. V tomto momente je veľmi dôležité získať si priazeň zvieraťa, ba čo viac, neurobiť úkon, ktorý by mohol v jeho očiach vzbudiť pocit ohrozenia. Odkladám zo seba a od seba všetky predmety a haraburdia, čo sme naznášali k záchrane. Vyhŕňam si rukávy až povyše lakťov a v duchu sa uisťujem, podarí sa, musí sa podariť. Ruky pomaly dvíham a s roztvorenými dlaňami ich naťahujem smerom k nešťastnici. Pripadal som si zrazu ako modlitebník na pútnickom mieste. Bez toho, žeby som čo len štipku pohol perami, moje vnútro vysielalo akýsi skrytý signál, poď sem, moja, ja ti neublížim veď som tu preto, aby som ťa zachránil.

Uprene na seba hľadíme, už pomaly ani nedýcham. V tom okamihu sa zdalo, že buľvy veľkých srnčích očí zarosila slza. Ohromné napätie, posledná nádej ako skončiť vysiľujúce útrapy. Zvieratko chvíľu váhalo, čo urobiť. Podľa všetkého bolo v tomto ošklivom zajatí najmenej desať hodín. Hrôza pomyslieť…

Vtom akoby uťal, ratičky vysilených nožičiek skĺzavajú z betónovej obruče bazéna. Ruky roztvorené v náruč čakali. Len pokojne, treba vydržať. „Tak poď, moja, musíš mi veriť, chcem ti pomôcť,“ prihováram sa jej už nahlas lichotivým tónom a neverím vlastným očiam. Srnka pláva rovno k mojim rukám a uprene hľadí na mňa. „Len poď, nemusíš sa báť,“ prihováram sa znova a opäť naťahujem ruky, ako sa len dá. Ide bližšie a bližšie. Už len pár centimetrov. Opatrne sa skláňam nad hladinu. Vzácny moment. Prvý dotyk, už cítim chlad premočených ušiek utrápenej srnky, ktorá ich ponúka rovno do mojich dlaní, prsty sa zatvárajú, čas neúprosne plynie a teraz prichádzajú sekundy pravdy. Mysľou mi preblysol Archimedov zákon. Priateľ za chrbtom už dávno stratil dych, keď som sa z celej sily vzoprel a širokým oblúkom vytiahol vysilené zviera z odpornej mláky, aby som ho vzápätí položil do mäkučkej trávy vedľa. Srnka bola zachránená.

„Páni, to ťa obdivujem,“ polichotil mi Vlado, aj keď v tom momente by zarosený pohár s pivom padol lepšie, ako slová uznania, ale neprotestoval som, bola to naozaj poriadna šichta.

Na krajinu padal súmrak. Ponáhľame sa k autobusovej zastávke. Nie je ďaleko, snáď ešte stihneme spoj.

Čochvíľa nastupujeme do poloprázdneho autobusu. Vysilení, rozstrapatení, nie práve najlepšie voňajúci. Všimol si to aj vodič, ktorý nie a nie nás vziať na tie dva-tri kilometre do dediny. Napokon sme ho uprosili, ale neodpustil si poznámku asi tak na spôsob, že on veru smradľavých „šintrov“, čo sa zapodievajú všelijakou zverskou háveďou, voziť nemieni, aby sme s tým počítali a basta!

Oponovať nebolo komu. Bolo zjavné, že tento pán používa hlavu iba na nosenie brigadírky. Veru takýto by sotva pochopil rozdiel medzi vôňou sena, ktorú inak vnímajú kone a inak milenci. A o hodnotách ľudskosti, to už ani nehovorím…

autor: Pavel Keľha
Túto príhodu zostavil a do knihy „Z Krupinskej planiny” poskytol Dr. Ladislav Babiak.

KONIEC_CLANKU

Tags: