LOVEC | Z lovcovho denníka
3917
post-template-default,single,single-post,postid-3917,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


BATOH_NA_UTEKU
mojím hrubosrstým jazvečíkom Hugom som za tie roky zažil nejednu zaujímavú, ba priam úsmevnú príhodu. Vedel, a aj stále vie svojmu pánovi spraviť radosť, ale aj vrásky na čele. Koniec koncov, už pri jeho zrode bol predurčený na huncútstva. Meniny má ku dňu bláznov 1. apríla, narodil sa taktiež v apríli a jeho tvrdohlavosť ako Baran (znamenie zverokruhu) nepozná medze.

Táto príhoda sa zhodou okolností tak isto stala v apríli. Striehol som vtedy na jedného starého lišiaka, ktorý sa mi úspešne vyhýbal celú zimu. Vyveseného údenáča schrúmal na posedenie vždy práve vtedy, keď som na neho nestriehol kvôli treskúcemu mrazu, ktorý ma predčasne zahnal do vykúrenej poľovníckej chaty a k horúcemu čaju s dobrou slivovičkou. Zajačie vrešťadlo ani myškovačka na neho už dávno neplatili, poznal tieto fígle. Jednoducho ma mal prečítaného. Rozhodne lepšie ako ja jeho. Nečudo, veď on bol doma. Januárové milostné radovánky a naháňačky prežil tiež bez ujmy na kožuchu, až sa zima prehupla do jari, snehovú perinu na lúkach vystriedali kvitnúce byliny.

11793368_10203101727063231_2140511293_n-2

I ja som si vychutnával pekný, tichý večer plný vôní sediac na posede na okraji kvitnúcej lúky. Hlavný aktér tohto príbehu, jazvečík Hugo, spokojne sedel pod posedom vodítkom pripnutý o rebrík. Konkrétne na tento posed som ho nebrával so sebou až hore z toho prostého dôvodu, lebo železný rebrík vedúci na posed je k samotnej konštrukcií prizváraný  kolmo a sám mám čo robiť, aby som sa tam vyštveral, nieto aby som ešte aj Huga v pracovnej kondícií so sebou teperil. Ale dobre mu bolo aj tam dole. Nie je tam pripnutý prvý krát a zatiaľ sa nikdy nesťažoval. Aj on bol rád, že je konečne po dlhej zime. Komáre tak typické pre našu oblasť lužných lesov sa ešte úplne neprebudili, neútočili v plnej sile, neštípali mu nos ani uši, čo by ho znervózňovalo. Proste spokojný pes.

Na lúku predo mnou vybehol zajac. „Tak aj teba ešte vidno?“, opýtal som sa len tak v duchu, lebo vidieť zajaca je už aj v poľovnom revíri s chovom malej zveri čoraz zriedkavejším úkazom. Kde sú tie kruhovky z čias môjho pradeda, keď ich lovili na desiatky a na stovky v našom revíri. Odfúkol ich vietor, zapadli do zabudnutia. Teraz pred zajacom len zdvihnúť klobúk, ukloniť sa mu, zdvorilo sa pozdraviť a vysloviť uznanie. Nie do hrnca ho pchať, na smotane s knedlíkom ho konzumovať a vínkom zapíjať. Na zadnej strane lúky sa objaví druhý a ako sa pomaly zvečerieva, ďalekohľadom objavím aj tretieho. Z trávy mu trčia len uši.

Aj srnčia zver vychádza na čerstvú zelenú pašu. Najprv z lesa vykročí srna. Brucho sa jej pekne guľatí, no vplyvom konzumácie to určite nie je. Je to znak budúceho prírastku. Vlani priviedla na svet dvojičky, dvoch srnčekov. Dúfal som, že aj tohto roku sa jej podarí potomstvo dochovať. „Ale kde je môj známy srnec ?“, spytujem sa v duchu, už by tu mal byť. Pozriem na hodinky, ešte má päť minút. A skutočne, na večeru prichádza bez meškania včas. Krásny šestorák, už má vytlčené parožie. Odhadom tak 4 roky veku, zdá sa, že si pred sokmi uchránil vlaňajšie teritórium. Silnejší srnec sa nenašiel od čias starého škodníka, ktorý tu pred ním vládol a ktorý práve mojou rukou zišiel z tohto sveta. Už naháňa srny vo „večných loviskách“. No tento tu ešte má určité povinnosti. Aj tohto roku si ho ulovím cez ruju, fotoaparátom.

11756441_10203101679822050_2091656418_n-2

Čoraz viac sa zvečerieva, rastliny pokryje rosa. Ochladí sa. Zato cvrčky hudú jedna báseň. Do tohto koncertu sa pridajú aj žaby. Radosť tu byť, radosť byť poľovníkom. Je čas ísť, začínam sa baliť. Remeň pripevním naspäť na guľovnicu, do batoha vložím ďalekohľad, fotoaparát, deku. Potichu skĺznem z posedu. Psa odopnem od rebríka, vodítko si prehodím cez rameno. Pred tým však, ako vystúpim z krytu trnkových kríkov, ešte raz si cez puškohľad prezriem lúku. A čo nevidím, na lúke sedí líška. Či je to môj lišiak, to už v tomto šere nerozoznám, ale druhom zveri som si istý. Z voľnej ruky si strieľať netrúfnem, rozhodnem sa preto pre návrat na posed. Zložím si batoh, aby mi neprekážal a priviažem k nemu vodítko. Hugovi dám rukou povel „Zostaň“ a už sa aj potichu šiniem naspať na posed. Usadím sa, pripravím si zbraň. Líška tam ešte stále je, loví myši. Vydýcham sa, odistím zbraň, napnem napínáčik. Zamierim. Líška si teraz opäť sadla, zrejme ju niečo zaujalo. Jemne sa dotknem ukazovákom spúšte a pohladím ju. Večerné ticho preruší výstrel. Dopad strely do cieľa, v tomto prípade líščej komory, som však sluchom nepostrehol. Rýchlo prebíjam, do nábojovej komory zasúvam nový náboj, no nič nevidím, ani nepočujem, po líške ako by sa zľahla zem. Ale predsa niečo. Spod posedu počujem šuštivý zvuk, ktorý sa odo mňa vzďaľuje. Pri pohľade smerom nadol neviem, či sa smiať alebo čo vlastne robiť. Môj milý jazvečík Hugo si to aj s vodítkom uviazaným o plne naložený batoh šinie za líškou. Nepozná on čakaciu dobu po výstrele, lovecký pud je silnejší, beží dohľadávať. Aj s mojím batohom. Nepozná prekážky. Môžem pískať koľko chcem, nevidí, nepočuje, len cieľ má pred sebou. Už za ním posielam aj šťavnatejšie výrazy slovenského jazyka, no márna snaha. Až sa mi v nastávajúcej tme stratí z dohľadu. Viem, že ďaleko nezájde, ten veľký vak čo za sebou ťahá sa zachytí hneď na okraji trnkovej kriačiny. Najprv sa idem pozrieť na nástrel. No svietim si len mobilom, lebo veľkú baterku a dokonca aj „čelovku“ mi zobral pes. Po líške ani stopy, ani znak po zásahu. K príčine neúspešného výstrelu dodám len toľko, ako som neskôr zistil, hlaveň sa v jednom bode dotýkala predpažbia, čo samozrejme presnosti streľby neprospieva.

A teraz späť k „utečencovi“. Mám sto chutí nechať tu svojho najlepšieho štvornohého priateľa nechať až do rána, nech si na ňom komáre zgustnú. Aj sa trošku uškrniem od škodoradosti. Otec sa len nechápavo pozerá, keď ma vidí prichádzať bez psa. Porozprávam mu, čo mi už zase ten lotor vyviedol. Nakoniec ma uchlácholí, žiadna kaša sa predsa neje taká horúca, ako sa uvarí, aj ja trošku vychladnem. Vrátime sa domov po baterku a ešte ten večer ho nájdeme, takže komáre zostali o hlade a z Huga neubudlo. Ale tých pár štípancov by som mu naozaj bol doprial. Mal som pravdu v tom, že ďaleko nebude, batoh sa zasekol hneď na prvom rade trnkových kríkov, našťastie. Zbadali sme ho podľa očí, čo mu pri svetle baterky žiarili, ináč ani nemukol. Vedel on veľmi dobre, že zlotu urobil. Za svojvoľné opustenie stanovišťa by si zaslúžil žalár. Ale ako to už býva, dostal len „výplach žalúdka“, vriacu hubovú polievka musel vychlípať až do dna. Ale povedzme si úprimne, dá sa na jazvečíka hnevať?

A či v ten večer bola tá líška mojím lišiakom, to som sa už nedozvedel, no osud to tak zariadil, že sme sa onedlho stretli opäť. Ale to už je iný príbeh.

autor: Ing. Adrián Várdai
foto: autor, Soňa Murínová

 

KONIEC_CLANKU

Tags: