LOVEC | Z našich lesov
3382
post-template-default,single,single-post,postid-3382,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z našich lesov


OBRNNA_RANA

V júni 2013 sme mali tradičné májové streľby na asfaltové holuby. Bývam mimo poľovný revír a ťahať so sebou brokovnicu a ešte guľovnicu sa mi nechcelo, ale srnčia sezóna už začala a tak som pribalil k svojmu ZHáčku ešte guľobrokové hlavne. Bez puškohľadu, len s kolimátorom. Večer 8. 6. som upratal na dvore, vzal guľobrok a vyrazil do lesa. Fúkalo, bolo po daždi, proste ideálne počasia na posliedku, ktorú mám tak rád. Ten večer som videl 3 srncov a boli len na “pár krokov”, ale odstrelový nebol ani jeden. Vraciam sa pomaly späť cez pole k autu, keď som zaregistroval v poli, v nízkom poraste ďalší kus. V ďalekohľade som rozoznal, že je to slabý srnček a na hlave má len jednu slabú vidličku a snáď niečo kratučké na ľavej strane. Bolo už šero, ale bol to jasne odstrelový kus. Pásol sa vo voľnom poli, v jačmeni. Srnec sa pásol v preliačine, videl som z neho chvíľami len hlavu a liezť rozbahneným poľom po bruchu sa mi nechcelo. V nádeji, že srnec sa nakoniec bude vracať do lesa som sliedil pozdĺž steny lesa, ale srnec si k odchodu vybral inú stranu. Odchádzal úžľabinou, krytý hranou poľa. Nakoniec ale vyšiel o kúsok vyššie, odkryl sa tak do polovice tela. Bolo to nejakých 70 metrov, zamieril som, rana. Srnec padol ako podťatý a zmizol. Prebil som, zavesil si zbraň na lakeť (zabudol som doma remeň), vytiahol z vrecka fajku a chystám sa napchať. Zrazu pozerám, srnec sa postavil, potriasol hlavou a z miesta vypálil do lesa. Bežal bez ťažkostí, pustil som fajku, hodil pušku do ramena, poslal za ním druhú ranu, ale márne, chybil som. Klasická obrnná rana. Druhý deň ráno som zase išiel k poľu. Srnec vyšiel, sláva, snáď som mu tak moc neublížil, ale príležitosť k rane mi nedal. Tak som prehodil hlavne a šiel na streľby. Pritom som ohlásil ranu hospodárovi, pokrčili sme ramenami a rozhlásil som, že srnec tam chodí a že by sa mal uloviť. V nasledujúcich víkendoch som sa snažil srnca uloviť celkom na 5 lovoch, ale márne. Videl som ho len raz a šancu mi nedal. Potom som išiel na rodinnú dovolenku. Po návrate z dovolenky, 20. 7. som opäť vyrazil do revíru, tentoraz už so svojím ZKKáčkom s puškohľadom. IMG_3290_adjSrnca nikto neulovil, tak som večer opäť šiel k “svojmu” poľu. Bolo horúco, lístoček sa nepohol, jačmeň za ten mesiac vyrástol pod kolená. Sliedil som okolo poľa, ale až na jedného zajaca nikde ani chlp. Veľmi som na úspech neveril, tento srnček sa v tom jačmeni ľahko schoval. Ale vydržal som. Už som sa chystal prejsť niekam inam, keď som uprostred poľa zaregistroval nejaký pohyb. Ďalekohľad ukázal špičky ušníc, najskôr som myslel, že to je ten zajac. Potom mi došlo, že to by musel stáť na chodúľoch. Špičky ušníc sa objavovali len tak občas, ale nakoniec som predsa len zazrel známu vidličku. Je to on. Tak som čakal. Srnček sa nakoniec dal do pohybu, ja s ním. Ale bola to mizéria, jačmeň ho kryl ako opona. V stene lesa bol kúsok odo mňa posed, nízky, ale predsa len. Srnec bol na 50–60 metrov, tak som to riskol, vyšplhal sa hore v nádeji, že zhora do jačmeňa bude lepšie vidieť.
IMG_3287Moc to nepomohlo. Nakoniec išli po ceste okolo poľa nejakí ľudia a srnec sa rozhodol zatiahnuť. Šiel priamo na posed, nebežal, ale ani nešiel pomaly. Bol to cieľavedomý, svižný krok, ale priamo na mňa, naostro. Viedol som ho v kríži, ale strieľať sa nedalo, rozbil by som trofej. Srnec bol bližšie a bližšie, zrazu som mal plné zorné pole srsti a potom som sa stratil, proste som už nevedel, kam vlastne na srnca mierim. Srnec bol ani nie 10 metrov odo mňa, tak som tak “od pása”, podľa hlavne namieril a vystrelil. Srnec padol, prebíjam a čakám. Už sa nezdvihol, ale vidím, že ešte nadvihuje hlavu. Zamieril som na neho a čakám, dávam mu čas na vydýchnutie. Po nejakej dobe som to vzdal, odložil pušku a zapálil si, nech má srnec čas pokojne umrieť. Po pár minútach ale srnec stále ešte hýbe hlavou. Tak som zliezol a došiel k srncovi. Rana bola vzadu, namäkko, strela vlastne „roztopila“ brucho a srnec už bol v agónii.
IMG_3286Trápenie končím zarazením. Suma sumárum, toto bola jedna z mojich najnepríjemnejších rán, a ak vezmem do úvahy, že som na ulovenie tohto srnčeka musel použiť obe guľovnice a ešte nôž, nie je veľmi byť na čo hrdý. Ale bolo to veľa dobrých lovov. Môj záujem bol zameraný na následky obrnnej rany. Zranenie bolo jasne zreteľné, nebolo tak malé, ale hojilo sa dobre a srnec podľa svojho správania nijako dôsledkom zranenia nestrádal. Jeho veľkým šťastím bolo, že na ranu dosiahol jazykom a mohol si ju čistiť. Inak by v rane asi mal čoskoro nakladené vajíčka hmyzu a trpel by následnou infekciou. Rana sa začínala zaceľovať, keby som ho neulovil, iste by sa uzdravil. Bol to ročiak, vyvrhnutý vážil necelých 8 kg, teda jednoznačne veľmi slabý kus.
IMG_3284Ako dokumentujú fotografie, obrnná rana nie je tak malé zranenia, ako sa občas traduje. Medzi prvou a druhou ranou uplynulo celkom 42 dní, stav zranenia dokumentujú priložené fotografie. Rana sa začína zaceľovať od chrbta, kde zranenie začína tvoriť akýsi “tunel”. Obnažená časť rany je krytá priehľadnou suchou blankou, na ktorej sa miestami začína tvoriť nová koža. Poľujem už dosť rokov, ale toto bolo prvýkrát, keď som mal možnosť vidieť následky obrnnej rany, navyše po tak dlhej dobe. Bolo to pre mňa veľmi poučné.

autor: Ing. Martin Helebrant (Praha)
foto: autor
foto titulka: Soňa Murínová

KONIEC_CLANKU

Tags: