LOVEC | Z lovcovho denníka
4097
post-template-default,single,single-post,postid-4097,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


1.POLOVACKA_titulka

Vonku sa stmievalo. Mesiac na oblohe pomaly odhaľoval svoju nádheru. Sedel na drevenej lavici, na posede, ktorý už potreboval opravu. Celé hodiny nič nevidel, až doposiaľ. Potichu siahol po ďalekohľade, ktorý visel na hrdzavom klinčeku. Na neďalekej čistinke sa čosi černelo. Tušil, že dnes príde domov s prvým úlovkom. Poľovníkom sa stal len tento rok a jeho srdce už nebilo pre nič iné. Jeho zdanie neklamalo. Črieda diviakov sa vynorila z húštin a spokojne sa udomácnila na lúke.

,,Tak je to tu.“ Šepol si pre seba a chopil sa zbrane.

Vyhliadol si urasteného lanštiaka. Červená farba oznamovala, že zbraň je odistená. Zatlačil si pažbu do ramena, hlaveň oprel o drevenú dosku, ktorá lemovala obvod posedu. Stlačil napináčik. Srdce mu bilo kdesi v hrdle. Opatrne posunul prst o maličký kúsok. Zatlačil.

Horou sa ozval výstrel. Diviaky zazmätkovali a rýchlo sa náhlili preč, nehľadiac na svojho streleného druha. Chvíľu bežal, ale odrazu padol do trávy a nehol sa. Poľovníkovi na tvári zatancoval úsmev a čo najrýchlejšie sa blížil k diviakovi. Rosa už padla a mokrá tráva mu oblizovala vysoké čižmy. Klobúk na hlave si pridržiaval voľnou rukou a ďalekohľad sa mu hompáľal na krku. Keď konečne došiel k diviakovi, bolo po ňom. Rýchlo zložil klobúk a na chvíľu sa zastavil.

Ten pohľad si musí uložil v hlave. Toto bude rozprávať svojim priateľom, manželke, ktorú to sotva bude zaujímať, a deťom.

Zľahka si čupol a pozrel na miesto kde guľka vošla do svojej obete. Po krátkej chvíli sa vrátil k sebe a splnil si všetky poľovnícke povinnosti. Potom naložil diviaka do kufra a nasadol do auta. Otočil kľúčom, ale ozvalo sa len úbohé chrčanie.

,,To snáď nie!“ zavrčal a udrel päsťami do volantu.

Skúsil to ešte raz, márne. Rýchlo vzal telefón a zavolal akémusi známemu, aby po neho prišiel. Vystúpil z auta a oprel sa oň. Zapálil si cigaretu a pomaly vdychoval, mysliac na svoj úspech a svoju smolu.

Sadol si na zem a chrbtom sa oprel o auto. Hľadel do tmavnúceho lesa. Noc sa stále približovala a nik jej nemohol utiecť. Poľovník zatvoril oči. Nemal v úmysle spať, ale keď už sa stalo, nebránil sa tomu. Hlava mu odkvacla na hruď a ruky ochabli. Vedel, že v lese nie je sám, ale netušil, že nevítaný pozorovateľ je za rohom.

Zacítil akýsi tlak na chodidle. Pomaly otvoril oči a div z kože nevyskočil. Akýsi hnedý votrelec obdivoval jeho novučičké čižmy. Akiste, väčším votrelcom bol poľovník, aspoň medveďovi to tak pripadalo.

Poľovník stuhol a srdce sa mu hrozne roztĺklo. Zaťal zuby, aby nekričal. V duchu si opakoval, že jeho známy je už na ceste.

Medveď zdvihol zrak a uprel ho do poľovníkových očí. Človek by si myslel, že hľadieť do očí medveďovi je posledná vec, ktorú urobíte pred smrťou. Avšak poľovník sa viacej bál sklopiť zrak. Medveď upozornil, že ho vidí. Poľovník mlčal. Veľký čierny nos ovoniaval poľovníkove dolné končatiny.

,,Toto je môj koniec.“ Pomyslel si.

Zdalo sa, že celý les upiera zrak na týchto dvoch. Vtáky stíchli, poľovníkovi sa tak zdalo, a preto to musela byť pravda. Čierny les rozškľaboval svoje očiská aby videl divadlo čo najlepšie. Boli takmer také obrovské ako tie poľovníkove.

Medveď sa posunul vyššie a očuchal klobúk ležiaci v tráve. Vôňa ho neočarila, azda ho poštípala v nose, pretože nahlas zafuňal. Poľovník privrel oči. Nechcel vidieť rozďavenú papuľu svojho vraha. Niečo mu však nesedelo. Už viac nevládlo ticho. Začul akési drnčanie. Otvoril oči a pomaly otočil hlavu smerom za zvukom. Uvidel svetlá a spotené čelo sa ešte viac zarosilo. Znovu zatlačil oči. Keď na neho dopadol lúč svetla z prichádzajúceho auta, otvoril ich. Po medveďovi nezostalo ani stopy. Srdce mu bilo ako o preteky, ale dokázal vstať.

,,Videl si ho?“ spýtal sa vydesene.
,,Koho?“ netušil známy.
,,Medveďa!“ vykríkol poľovník.
,,Nestraš, kamarát.“ Odsekol známy.

Poľovník mal príhodu, ktorú doma rozprával. Príhodu o tom ako strelil svojho prvého diviaka. Netušil, či bol medveď skutočný alebo len sen, ktorý sa prihnal s prichádzajúcou nocou. V teple svojho domu sa upokojoval, že to bol len sen, preto to nikomu nikdy nepovedal.

Myslel si, že bude za blázna. Netušil, že by bol za hrdinu, keby si posvieti na mokrú zem, ktorá ukrývala ozrutné stopy medveďa hnedého. Naozaj, po medveďovi zostali iba stopy.

autor: Zuzana Lopušníková /blog/
foto: Matúš Bernát 

KONIEC_CLANKU

Tags: