LOVEC | Z lovcovho denníka
4184
post-template-default,single,single-post,postid-4184,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


TITULKA_KNIZNICA

Začalo to nenápadne. Večer deň predtým bol otec na postriežke a po trpezlivom čakaní mu nakoniec vyšiel špicer. Neskôr o pár metrov ďalej vyšli dve jelenice, jeleň a teľa. V tom čase som bol na poľovačke aj ja, avšak na inom posede. Videl som dva mladé jelene, ktoré boli príliš ďaleko na to, aby som ich vedel prečítať. Vtom mi otec zavolal, že mám ísť už preč, že aj tak je už tma. No keď som bol na polceste domov, otec mi telefonuje znova, že mám ešte počkať, lebo vyšli diviaky na kraj kukuričného strniska. Zastal som. Čakám asi 15 minút, no zdalo sa mi to ako hodina. Už ma to omrzelo, tak mu volám späť, že čo sa deje. Informoval ma, že diviaky odbehli a vyšiel veľký kanec, že mám ešte trochu počkať. Tak som čakal ďalších 15 minút, no diviak nevyšiel viac na pole. Stále bol vo veľkej tráve. Otec sa teda vybral z posedu za ním. Keď však otvoril dvere na posede, diviak ho zavetril a zmizol.

V nasledujúci deň išiel otec do práce. Tak som sa rozhodol, že skúsim šťastie a vybral som sa na jeho posed. Aj počasie mi prialo, bolo pod mrakom. Večer mi vyšli jelenice, jeleň a teľa rovnako ako otcovi. Tesne za nimi s rozdielom pár minút vyšiel aj špicer. Pred zotmením som zbadal ako vychádzajú diviačiky, ktoré videl aj otec. Tentokrát boli na inom mieste, dosť ďaleko od posedu, tak som ich sledoval len ďalekohľadom ako sa naháňajú, klbčia a veselo porypkávajú, až kým sa mi nestratili z dohľadu. Asi pol hodinku potom, ako odišli sa zošerilo a začal som sa pomaly poberať domov. No pred odchodom som ešte ďalekohľadom pozrel po okolí a keď som pozrel smerom odkiaľ vyšiel kanec včera otcovi, čo nevidím? Veľká čierna guľa! Tak som si pomyslel:  „Tu si, paráda“. No keď sa pohol, bol som na pochybách, či to nie je medveď. Sledoval som ho asi 20 minút ako prešiel okľukou okolo posedu. Medzitým sa zatiahlo a zotmelo, tak som si stále nebol istý, čo to je. Až keď bol blízko pred posedom a vyšiel mesiac zreteľne som uvidel krátke nôžky a rypák. „Tak predsa si to ty“ pomyslel som si. Zodvihol som pušku, dal ju do oblôčka, odistil a zamieril. Zaznel výstrel, záblesk a tupý zvuk. Diviak zmizol! Rýchlo som prebil a sledoval, či ho niekde nezbadám. No videl som len malé diviaky ako sa vracajú nazad tam, odkiaľ vyšli.

Volám otcovi čo sa stalo, ten sa vypytuje čo a ako. Po ukončení hovoru s otcom som ešte počkal asi 10 minút a zatiaľ som upovedomil poľovného hospodára čo sa stalo. Ten mi poprial úspešnú dohľadávku. Hneď potom mi volal kamarát, že počul výstrel, či som strieľal. Povedal som, že áno, a že sa idem pozrieť na nástrel a potom mu dám vedieť. Keď som išiel k nástrelu bolo krásne vidno, lebo už svietil mesiac. No keď som prišiel na tie miesta, kde mal ležať diviak, tak sa zatiahlo, že nebolo vidno na 2 metre. Volám kamarátovi: „Nič, nástrel som nenašiel“. On mi povedal, že cestou z posedu sa zastaví doma po psa a po ďalšieho kamaráta. Tak som na nich počkal. Hľadali sme tam asi 2 hodiny ale nič sme nenašli. Ani pes sa nechytal. Otec mi volal nasrdený, že načo strieľam, keď neviem. Hovorím mu, že na dnes končíme, lebo už bolo veľa hodín a tma. Ubezpečil som ho, že diviaka pôjdem dohľadať ráno s naším psom. Cestou domov som bol zapísať do knihy návštev revíru, že som strieľal a dohľadávka so psom bola večer neúspešná.

Doma som si nastavil budík a o 7. hodine ráno som sa išiel s našim psom pozreť na kukuričné strnisko, či nájdem nástrel. Už som ani nevedel kde to bolo, tak som išiel len podľa psa. Pes však všetko len oňuchával a značkoval. To preto, že tam bol večer kamarát s druhým psom. Tak som psa odložil a išiel krajom kukuričného poľa popri oráčine. Znovu som sa vrátil po psa a išiel som sa pozrieť okolo tých kríkov, z ktorých vyšiel. Tam som našiel farbu – hodný kus. Akurát mi volal kamarát, že či som ho už našiel. Vravím nie, tak sa ponúkol, že príde, že ak žije aby som nebol sám. Prišiel hneď o 5 minút aj so psom. Pobrali sme sa smerom do kríkov. Asi 5 metrov od kraja sme diviaka našli. Bol zhasnutý. Radosť bola neopísateľná. Bol to môj prvý kanec! Založil som mu plombu a vzdal poslednú úctu. Pasovali ma za lovca diviakov. Potom sme ho spoločne vytiahli na strnisko, odfotili ma a pogratulovali mi v mene patrónov. Po vyvrhnutí a odobratí vzoriek sme ho naložili na vozík, odviezli ukázať poľovnému hospodárovi, ktorý mi pogratuloval a poprial Lovu Zdar. Ja som bol rád, že sme ho našli. Som rád, že som sa aj s Vami mohol podeliť o tento zážitok a poľovnícku skúsenosť.

autor: Bc. Matej Bobrík
foto: autor

KONIEC_CLANKU

Tags: