LOVEC | Z lovcovho denníka
4297
post-template-default,single,single-post,postid-4297,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


TITULKA_RUJA_2013

„Je polovica septembra a ja sa konečne vraciam zo školy na víkend domov. V piatok sa už nedá ísť nikde von, ale tajne dúfam že budem môcť stráviť celú sobotu v horách. Chystám si veci potrebné na fotolov, pribalím niečo na zahryznutie, nastavujem budík na 4:30 a plný očakávania zaspávam. Hneď na prvé zazvonenie budíka vyskakujem z postele, no stačil mi pohľad cez okno a hneď bolo rozhodnuté… Dnes sa asi nikam nedostanem. Leje ako z krhly. Dážď neutícha celé doobedie.“

Na obed sa dážď trochu zmiernil a ja som sa rozhodol vyskúšať šťastie. Neviem či ho bolo dostatok, ale sotva som sadol na bicykel začalo znova pršať. Aj keď som bol už po dvoch kilometroch mokrý do nitky, niečo mi hovorilo aby som vydržal (už viem že blatníky sú dôležité). Cesta mi trvala nezvyčajne dlho a ani za hodinu som ešte nebol na mieste. Konečne posledná zákruta a už som zbadal záver dolinky. Odložil som bicykel na kraj potôčika do hustej vegetácie a už ma čakal len výstup starou horou smerom k rúbaniskám, kde som mal v pláne ísť.

V hore akoby sa všetci čerti ženili. Z kroka na krok hmly pribúda, dážď neutícha, vietor silnie a silnie. Jednoducho neverím, že v tomto nečase nejakého jeleňa uvidím nieto ešte započujem. Ešte zopár metrov a budem na kraji rúbaniska. Vietor som ani nekontroloval, veď v takom počasí… V tom som započul tiché aúúú. Tak predsa som neprišiel nadarmo. Takmer nehlučne som sa po smrekovej hore presúval za hlasom jeleňa, ktorý sa zdal byť ešte ďaleko. Pomaly som pohľadom prečesal rúbanisko a na pár metrov som zbadal z hmly siluetu majestátneho parožia ktoré bolo ukryté v hustej vegetácii. „Tak predsa si tu“, pomyslel som si. Ukrytý za hrubým smrekom som prehodnotil situáciu a vedel som, že nič nemôžem pokaziť. Uvedomil som si, že taký jeleň nebude sám, a treba dať pozor na každý krok. Pomaly som sa presunul na miesto kde som mal na rúbanisko náležitý rozhľad, ale všetko hralo proti mne. Jeleň si vytruboval v hustom poraste a ešte k tomu bola hustá hmla. V tom sa všetko obrátilo v môj prospech. Na rúbanisko z druhej strany vyšla jelenica ktorá sa začala venovať obhrýzaniu tenkej briezky asi dvadsať metrov od miesta kde som sa skryl. Vedel som, že keď sa unáhlim a ona započuje cvaknutie, môže sa fotenie pre mňa skončiť. No táto jelenička nenechala „chladného“ jeleňa a prišiel si svoju neposlušnú družku zahnať späť. Ukázal sa v plnej kráse, a v tom silný vietor vyfúkal hmlu smerom dohora a ja som vedel že pre mňa nastala tá správna chvíľa.

jelen01

jelen02

jelen03

Jeleň „reval“ na plné hrdlo a vôbec sa neunúval skryť svoju „maličkosť“.Takto sa predvádzal asi pol hodinu, až dovtedy kým z náprotivného lesa nevyšiel špicák. Asi sa nemal silnému jeleňovi ukazovať na oči, lebo ten sa na potencionálneho „súpera“ vyrútil takou rýchlosťou, že po špicákovi sa len tak „zaprášilo“. Pozoroval som tohoto jeleňa ešte chvíľu, no nakoniec nastal čas vrátiť sa. Pomaly som postupoval smerom dole, a hlas ručiaceho šesťnástoráka bolo počuť čoraz slabšie a slabšie. Aj keď som prišiel celý premočený, v mysli mi zostali nádherné zážitky, ktoré mi príroda za taký krátky čas poskytla.

V nedeľu ráno som sa rozhodol skúsiť šťastie na inom mieste, kde som  už cestou počul ručať jeleňa. Šťastie mi prialo aj tentokrát podarilo sa mi ho zachytiť aspoň na zopár snímkoch, napriek tomu, že mi v tom zabraňovali tenké kmienky bukov.

jelen04

Fotenie sa pre mňa tento víkend skončilo… Zase do školy a celý týždeň sa tešiť na ten krátky víkend, ktorý nastane. V sobotu ráno som s kamarátom vyrazil do miest, kde som mal možnosť pred týždňom pozorovať statného šesťnástoráka. Scenár bol rovnaký ako minulú sobotu až na niekoľko detailov. Jeleň si suverénne vytruboval v strede rúbaniska a my sme sa mohli kochať pohľadom. Fotky, ktoré som spravil, však bolo možné zaradiť iba do kategórie „dokumentačné“. Občasné cvaknutie zrkadla na fotoaparáte si však všimla jedna opatrná jelenica, a odbehla do lesa. Jeleň sa pomalým poklusom pobral za ňou, no na kraji rúbaniska sa ešte otočil a nechápavo sledoval čo sa bude diať.

jelen05

Potom pomaly odkráčal. Z lesa bolo čochvíľa počuť jeho zatrúbenie. Ostatné jelene sa nenechali zahambiť a z okolitých svahov sa začalo ozývať ručanie. „Revačka“ bola v plnom prúde, no napriek tomu že sme v ten deň videli ešte veľa jeleňov, podmienky na fotenie v lese mojou technikou sa dali prirovnať nule. Na nasledujúci víkend už všetko nevyšlo podľa plánu, aj keď počasie bolo ideálne. Jasná obloha a prízemné mrazíky nasvedčovali tomu, že dnes by to mohlo vyjsť. Realita však bola úplne niekde inde a aj keď som niekoľko jeleňov počul, vždy mi do toho niečo prišlo. Či už to boli cyklisti, turisti, alebo samotní polovníci. Veď nakoniec, príroda je pre všetkých. Zážitky na bezprostredné stretnutia jelenej zveri počas tejto ruje boli úžasné. O rok sa sem určite vrátim.

jelen06

autor: Daniel Durec
foto: autor

KONIEC_CLANKU

Tags: