LOVEC | Z lovcovho denníka
4317
post-template-default,single,single-post,postid-4317,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


TITULKA_JA_POLOVNICKA

Nadišiel čas mojej prvej poľovačky. Vstala som o pol piatej ráno, teplo sa obliekla, nasadila klobúk a vybrala zbraň z kovovej skrine. Vyšli sme s ockom von, vzduchom sa niesla vôňa prichádzajúcej jesene. Bolo chladno a okrem teplého oblečenia som si so sebou vzala aj deku a teplý čaj. Nasadli sme do auta. ,,Ja pôjdem vrchom, obídem tú hôrku a ty počkáš na posede. Ak by si videla diviaka, tak strieľaj, ale ak budeš vidieť, že má malé, tak nie, rozumieš?“ ohnivo vysvetľoval. Prikývla som a nasucho preglgla. Predstava seba samej, sediacej na drevenej lavici uprostred veľkej lúky obklopenej lesom, ma trochu vydesila. Zastavili sme, vystúpili z auta a kráčali po kamenistej cestičke.
,,Keď prídeš tak mi zapískaj, aby som vedel, že si dobre došla, dobre?“
,,Dobre.“ Odvetila som potichu.
,,Ak chceš, môžem ťa ísť odprevadiť, ak sa bojíš.“ Dodal odovzdane.
,,Nie, nebojím sa, to zvládnem.“ Usmiala som sa, ale nepozrela som mu do očí.
Zapálila som malé svetielko na mobile a vkročila som na lúku. Zaistená flinta visela na pleci a ja som si na čelo ešte väčšmi pritisla zelený klobúk. Tráva bola pokrytá kvapôčkami rosy, ktorá mi oblizovala vysoké terénne topánky, pričom mi na nich nechávala trsy mokrej trávy.
Dýchala som zhlboka, trochu som sa chvela.
Hora bola akási tichá, možno ju prehlušovali moje vlastné kroky. Zabočila som za roh, ktorý bol vytvorený tŕním a kríkmi presahujúcimi na lúku. Odkašľala som si, pretože som sa bála, že vyruším nejaké zviera, ktoré by sa v ľaku vybralo proti mne.
Nikde nikoho. Ani kríky naokolo nešuchotali, vietor nepohol ani lístkom či steblom premočenej trávy.
Ešte pár krokov a som tam. Behalo mi mysľou.
Došla som na miesto. V slabom svite zapadajúceho mesiaca som videla siluetu posedu. Týčil sa nado mnou a hoci som vedela, že ma ochráni pred vecami zdola, sám vyzeral strašidelne.
Zapískala som. Pomaly a nemotorne som liezla po rebríku. V jeden ruke som držala mobil, aby som si svietila pod nohy. Nemala som v pláne stupiť na prehnité drevo a spadnúť dole. Napokon som vyliezla a usadila som sa na drevenej lavičke. Nohy som si zabalila do deky a v rukách som zvierala teplý čaj.
Drevo bolo nepohodlné, chladné a nasiaknuté vlhkosťou prichádzajúcej jesene a z dažďov. V diaľke zaručal jeleň. Jeho silný hlas sa ozýval horou a napĺňal celý priestor, ktorý bol predtým úplne prázdny, chudobný na zvuky. Po jeho prejave sa rozozvučal celý les. Akoby jeho zaručanie oznamovalo: Vstávame! Hej, všetci vstávame!
Vtáky na neďalekom strome si začali prijať dobré ráno a s veselou ľahkosťou si štebotali.
Uvoľnila som sa, predošlé napätie zmizlo a naplnila ma pohoda a pocit, že som tam, kde patrím. Bola som objatá domovom, lesom, všetkým čo k nemu patrí.
Vôňa rosy, listov, dokonca kmeňov stromov sa vpíjala do mojej kože a pohlcovala ma.
Nič mi nechýbalo. Nechýbala mi zver pod posedom ani ručiace jelene ozývajúce sa po celom lese. Bola som spokojná a naplnená.
V tej chvíli som netúžila aby tam so mnou niekto bol, nechcela som davy, jedlo či vodu. Bola som jednoducho doma.
Onedlho začalo vychádzať slnko, čo ma len uistilo v nádhere danej chvíle. Obzor sa zafarbil na ružovo, bledomodro a obdaroval ma svojim prekrásnym výzorom. Zatajila som dych a nádhera ma prerážala spolu s blížiacimi sa slnečnými lúčmi.
Vtom sa horou rozniesol zvuk strely. Chvíľu sa šírili dozvuky tohto druhého budíka pre les, a potom všetko opäť stíchlo.
Ešte som niekoľko minút sedela na lavici a kochala sa pohľadom na prázdnu lúku zaliatu ranným slnkom.
Nastal čas odchodu. Zliezla som z rebríka a pomaly kráčala k autu. V dennom svetle lúka vyzerala priateľsky a všetky jamy len ako malinké póry na pokožke. Strach z temnoty a neznáma zmizol. Už som bola na známej pôde.
Na kamenistej ceste som strela ocka, usmiateho a spokojného z úlovku- jelenice.
Jeden z nás mal šťastie, že čosi strelil, a ja som mala šťastie, že som dostala lístky do prvého radu na vystúpenie lesa. To sa nepodarí len tak hocikomu, na to musím byť poľovníčka. 

autor: Zuzana Lopušníková /blog/
foto: Matúš Bernát 

KONIEC_CLANKU

Tags: