LOVEC | Z poľovníckej knižnice
4342
post-template-default,single,single-post,postid-4342,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z poľovníckej knižnice


TITULKA_RANA

Hoci slnko bolo ešte pomerne vysoko nad západným obzorom, obaja lovci vyšli z domčeka a vykročili po hrebeňovej ceste. Nad rúbaniskom zastali.

„Tu počkáme, kým nezačnú revať… Na rúbani je rujovisko a každú chvíľu by sa mali ozvať. Podľa toho, kde budú, skúsime sa k nim priblížiť. K močiarom je to ďaleko, tam pôjdeme znova zajtra ráno. Tu je to bližšie a aj terén je pre nás schodnejší…“

Po chvíli v diaľke sa ozval prvý jeleň. Potom ďalší a ďalší. Nakoniec sa po krátkom čakaní ozval jeleň aj na rúbanisku.

„Ako som čakal… Sú dolu na rúbani. Pôjdeme pomaly okľukou proti vetru a pokúsime sa k nim priblížiť. Musíme dávať dobrý pozor, aby sme nedopadli jak dnes ráno,“ zvraštil obočie Janko a pomaly vykročil po úzkom lesnom chodníku. Pol hodiny im trvalo, kým sa dostali na protiľahlý svah. Poza úzky pruh mladinky sa dostali ešte bližšie k spodnej časti rúbaniska.

„Tam sú…Presne tam, kde boli aj minule. Vidíš ich, Štefan? Je nádherný… Pozri sa na tých drzých bočiakov… Dobiedzajú a skúšajú to z každej strany. Je až divné, že vládcovi čriedy ešte ostáva čas na radovánky. Neustále behá po rúbani…“

Štefan so zatajeným dychom pozoroval toto nádherné lesné divadlo. Vyzeral, ako keby mal ďalekohľad  prilepený k hlave. Ani na sekundu ho neodtŕhal od oči.

„Nádhera… Toto stačí hoci len i vidieť… Úchvatné…,“ nadchýnal sa Štefan a bol od šťastia celý bez seba.

„Ako ďaleko to môže byť, Janko…?“

„Počítam okolo stopäťdesiat – stošesťdesiat metrov. Ďalej to určite nebude. Ak by si chcel teraz strieľať, môžeš. Nie som proti. Má nádhernú trofej. Ako som povedal, je krásny, ale ešte primladý. Podľa všetkého môže mať tak sedem, nanajvýš osem rokov.“

„Nie, nie, Janko, len sa v ňom vyžívam… Som očarený toľkou nádherou… Keď sa dožijeme, možno o rok, alebo o dva, prídem zase a pevne verím, že bude silnejší a hlavne starší. Radšej sa zamerajme na toho starigáňa pri močiari. Ten krásavec nech si ešte pár rokov požije. Dnes už nepôjdeme nikam, tak si aspoň do sýtosti vychutnajme toto čarovné lesné divadlo.“

Do neskorého večera sa Janko so Štefanom nadchýnali nezabudnuteľnou scénou na spodnej časti rúbaniska v Lipovej. Keď sa ešte viac zotmelo, vstali a potichu opustili svoje úkryty.

„Dnes v noci sa mi budú určite snívať tie najkrajšie sny v živote… Také niečo človek zažije naozaj len v tej pravej divočine. A Východné Karpaty k nej bezpochyby patria. Nikdy som v týchto končinách nebol, ale odteraz sa to zmení. Vždy, keď sa mi naskytne príležitosť, využijem ju. Pravdaže, Janko, chcel by som chodiť sem k tebe. Podnikový riaditeľ lesov je môj spolužiak zo strednej. Sme veľmi dobrí kamaráti.“

Janko bol prekvapený Štefanovým vyznaním. Po celý čas v lese sledoval jeho sústredenosť. Zakaždým, keď jeleň zareval, takmer dýchať prestal.

Večer v drevenici sa hovorilo o všeličom. Hoci bol  Štefan až nadmieru spokojný, na prični zaspal až pred polnocou. Snívalo sa mu o nekonečnom lese plnom nádherných jeleňov. Nad ránom, keď budík zacengal, vyskočil z postele ako zajac a za krátko bol pripravený vyraziť. Ani Janko nezaháľal. Vyšiel pred domček a dôkladne sa rozhliadol.

„Vietor  je dobrý… Od včera sa nezmenil. Pomaly pôjdeme po hrebeni a nad močiarmi počkáme, kým sa rozvidní.“

Temer pol hodiny trvalo, kým sa trochu rozbrieždilo. Janko neustále zisťoval smer vetra a postupoval dolu lesom k močiarom. V polovici cesty však náhle zastal.

„Pssst! Niečo je pred nami. Musíme trochu počkať. Nevidím dobre,“ upozornil Janko priateľa a schoval sa za najbližší strom. Lomoz v lese zosilnel. O niekoľko minút sa z lesného šera vynorila postava mladého jeleňa. Placho sa obzeral na všetky strany a neustále vetril. Prešiel bokom a stratil sa v prítmí lesa pri močiaroch. Zakrátko sa ozval i vládca močiara.

„Nezmenil svoje rujovisko… Máme dobrý vietor a dnes by sa to mohlo podariť… Pri troche šťastia by nás Diana mohla potešiť… Čo na to povieš, Štefan?“

Doktor sa usmial a pokrčil ramenami. Zrazu sa mykol a prudko štuchol priateľa do ramena.

„Janko… Janko, pozri sa tam hore k hrebeňu… Zbadal som tam pohyb a mám dojem, že sú to vlci… Tuším traja.“

Mladým horárom trhlo, akoby ho osa uštipla. Nervózne si priložil ďalekohľad k očiam a po chvíli až zhíkol od prekvapenia.

„Máš pravdu, Štefan… Sú to vlci, no nie traja, ale piati. Beštie, sedia a počúvajú… Určite sa chystajú na močiare. Ak by tam nabehli, rozplašili by celú čriedu. Sú trochu priďaleko. Je to viac ako tristo metrov. Keď sa rozhodnú zaútočiť na močiare a prídu bližšie, budeme strieľať. A keby…,“ nedokončil Janko a v momente strhol pušku z pleca. Vlci sa rozbehli dolu lesom za svojim mohutným vodcom.

„Idú dole… Priprav si pušku, Štefan a keď poviem páľ, neváhaj a strieľaj. Pustime ich bližšie, aby som mohol strieľať aj ja. Ty by si mohol z guľovnice aj na diaľku, ale moja brokovnica nemá taký dostrel. Počkáme, až sa priblížia čo najviac.“

Vlky pomaly klusali dolu lesom. Ich vodca sa potom trochu stočil doľava smerom k močiarom a pokojne klusal ďalej. Zrazu náhle zastal a dlho vetril. Zodvihol vysoko hlavu a do nozdier niekoľkokrát nasal studený ranný vzduch. Dlho váhal, akoby zvažoval čo ďalej. Potom znova vetril. Nakoniec sa rozbehol dolu lesom rovno k močiarom.

„Ešte nie, ešte nie! Ešte trochu… Už len pár metrov…,“ syčal Janko pomedzi zuby a pevne zvieral pušku v rukách. Keď sa vlci priblížili na menej ako päťdesiat metrov, ticho šepol: „Štefan, ty prvého… Páľ!“

V tom okamihu spoza starého rozvetveného hrabu zaznel výstrel a hneď za ním aj ďalšie dva. Prvý vodca po zásahu guľou do pŕs padol na mieste. Aj druhý, na ktorého vypálil Janko, sa zapotácal a po niekoľkých metroch padol. Tretí strašne zavyl od bolesti a rozbehol sa dolu lesom. O niekoľko sekúnd zazneli ešte ďalšie tri výstrely.

Obaja strelci stali nad močiarmi v nemom úžase. Chvíľu trvalo, kým sa spamätali z ranného šoku.

„No toto…?  Čakal som všeličo, ale také niečo by ma ani vo sne nenapadlo,“ triasol sa Štefan na celom tele. Ani horár neostal pokojný. Trasúcimi rukami oprel pušku o hrabu a rozbehol sa k nehybným vlčím telám.

„Ten veľký vodca je tvoj, Štefan. Trafil si ho rovno do pŕs, preto padol ako podťatý,“ zodvihol Janko vlčiu hlavu. Potom podišiel k druhému a dobre ho prezrel.

„Ja som svojho trafil niekoľkými brokmi do krku, ale i do pŕs a brucha. Len neviem, čo je s tým tretím. Jasne to dostal a až zavyl od bolesti. Prvú ranu som dobre zamieril, ale druhá už bola, viacmenej, len hodená.

Na močiaroch po výstreloch všetko stíchlo. Len v diaľke ruja bežala v plnej sile. Na Vojenskom vrchu revalo viacero jeleňov, ale i na Trhovisku to nebolo inak. Na rúbanisku v Lipovej síce jelene na chvíľu utíchli, ale potom sa znova rozrevali.

Na únikovej stope tretieho vlka bolo spočiatku len niekoľko kvapiek  farby. Potom viac a viac. Nakoniec pri lieštine na kraji lesa zhasol v kaluži krvi.

V domčeku na Lipovej bola oslava. Fľaša borovičky a niekoľko pív znamenite povzniesli náladu oboch úspešných lovcov. Takýto úlovok ani v takomto kraji nebýva každý deň. Lesní robotníci zniesli na polesie všetky tri vlky a oslava pokračovala až do neskorého večera.

(Z románu Mirona Cerulu Karpatský horár, 2014)
foto: archív

KONIEC_CLANKU

Tags: