LOVEC | Z lovcovho denníka
4586
post-template-default,single,single-post,postid-4586,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


TITULKA_POVIEDKA

Hmla pokrývala celý kraj. Anton sa predieral pomedzi husté kríky a dlho nečistené medze. Kráčal pokojne, srdce mu nebilo ako naposledy. V hlave mu znela stará pieseň, ktorú si pred odchodom z domu hmkal jeho otec.
Vyleteli jarabice z doliny, keby vedel, letel by som za nimi.
,,Dávaj si pozor!“ kričala na neho mama spoza sporáka.
Neodpovedal, len mlčky buchol dvermi. Jednoducho utekal. Utekal pred problémami, utekal pred rodinou, utekal pred realitou. Kam? Do lesa.
Stromy získavali nové farby a Anton sa nedokázal vynadívať na všetku tú nádheru. Čierna zem bola pokrytá rôznofarebným lístím. Zelená už vôbec nebola v kurze. Prišli nové farby- červená, oranžová, žltá.
Anton mal stále zaklonenú hlavu a upieral zrak do fľakatých korún stromov.
,,Keby vedel, letel by som za nimi,“ potichu spieval sám pre seba.
Odrazu sa potkol o konár ležiaci priamo pred ním. Nevidel ho, pretože bol zaujatý predstavami o tom ako letí ponad les.
Padol na vlhkú zem. Hoci si na chvíľu vybavil zamračenú mamu, ktorá ho pokarhá za špinavé kolená, zostal kľačať uprostred lesa. Nehýbal sa, len krúžil očami okolo seba. Vdychoval vôňu jesene a čiernej zeme. Listy ho fascinovali, kôra mu pútavo rozprávala svoj príbeh. Zreteľne počul staré balady o zakliatych pannách, ktoré sa túlali po lesoch. Nebál sa.
,,Vyleteli jarabice z doliny,“ zaspieval hlasnejšie, pretože si uvedomil, že môže.
Les bol prázdny. Stred týždňa, takmer všetci boli v práci. Len jeho otec bol doma, nahnevaný a vyčerpaný z nočnej. Mama stojaca pri sporáku tíško, aby sopka otcovho hnevu nevybuchla, prihrievala obed. A Anton? Obeť pre všetkých. Hoci mal staršieho brata, mladšiu sestru, on bol ten, ktorý bol práve po ruke. Ale teraz? Teraz nie.
Zvieral farbené listy v pästiach. Chcel plakať, ale už bol na to veľký. Aj by spieval, ale čosi sa mu zaseklo v hrdle. A tak ticho, kŕčovito stískal nevinné listy.
Niečo zašuchotalo v neďalekých húštinách. Rýchlo ta otočil hlavu. Nestihol vstať, ukryť sa, a už z húštia vybehla nič netušiaca diviačica s malými za sebou. Anton sa nehýbal, premkol ho strach. Môže mi ublížiť, môže sa ma zľaknúť a zmárniť ma!
Behali mu hlavou rôzne strašidelné predstavy. Avšak zver sa nezdržala dlho. Obišla ho, nevenovala Antonovi ani sekundu. Keď boli dostatočne ďaleko, odfúkol si, vyskočil zo zeme a rozbehol sa von z lesa.
Lúka sa tiahla popri hore a aj ona nabrala jesennú chuť i vôňu. Na lúke sa už Anton nebál, všetko videl, všetko počul.
,,Hej, chlapče!“ ozval sa akýsi hrubý hlas, ktorý ho predsa len prekvapil.
Otočil sa tým smerom. Zbadal posed a z neho vytŕčala šedivá hlava. Chlapec trochu pobehol až k posedu.
,,Čo tu beháš? Veď by som ťa mohol zastreliť! Ešte aj v takej hnedej bundičke! Padaj domov!“ pokarhal ho poľovník pokojne.
,,Prepáčte. Nemohol by som sa pozrieť hore?“ spýtal sa potichu Anton.
Poľovník sa na chvíľu zamyslel, ale napokon Antonovi dovolil vyjsť na posed.
,,Budeš ticho sedieť a ani muk, dobre?“ prísne na neho pozrel, Anton nadšene prikývol.
Sedel na drevenej doske a pozeral tým istým smerom ako poľovník. Potajomky sledoval jeho tvár. Poľovníkovi sa usmiali oči.
,,Vidíš?“ ukázal kdesi dopredu a pozrel sa do ďalekohľadu.
Anton hneď zvrtol tvár tým smerom a zbadal čriedu jeleníc vychádzajúcu z lesa. Poľovník mu podal ďalekohľad. Anton ho vzal do rúk ako posvätný nástroj a pomaly ho priložil k tvári. Konečne správne namieril pohľad.
,,Čo povieš?“ spýtal sa usmiaty poľovník.
,,Sú nádherné!“ vyslovil Anton v nemom úžase.
Cítil sa šťastný. Žiadny zlostný otec, žiadne problémy, žiadna ustráchaná mama.
,,Vieš čo to je?“ opýtal sa poľovník.
,,Srnky?“ skúsil chlapec.
,,Nie, tie sú menšie. Jelenice. Majú také veľké uši, vidíš?“ vysvetľoval poľovník.
,,Váu!“ žasol Anton.

strom
Chvíľu sa kochali pohľadom na početnú čriedu, ale tá sa po pár minútach vytratila. Súmrak sa vrhol na les a poľovník usúdil, že musia odísť.
,,Nevadí, že ste nič nestrelili?“ opýtal sa Anton kráčajúc popri poľovníkovi.
,,Nie, chlapče, to nevadí.“ Usmial sa poľovník a napravil si klobúk.
Anton sa už nič nepýtal. Rýchlo zdvihol zo zeme červený list, ktorý vietor odvial na lúku. Rozlúčil sa s novým priateľom a vybral sa na cestu domov. V útlej rúčke zvieral purpurový list. Zavše si ho priložil k tvári, jemne ním prešiel po líci a ovoňal ho. Usmieval sa. Les v ňom zanechal radosť. A hoci ho doma čakali nepríjemnosti, ktorým sa nemohol vyhnúť, necítil sa stiesnene, pretože útek do lesa ho oslobodil od toho pocitu. Ani sám nevedel, čo sa vlastne stalo, ale v ten deň v ňom skrsla myšlienka, že raz bude mužom, ktorý bude strážiť les, bude sa oň starať, aby bol stále taký krásny ako v tento deň.
Keď budem veľký…

autor: Zuzana Lopušníková /blog/
foto: autor

KONIEC_CLANKU

Tags: