LOVEC | Z lovcovho denníka
4601
post-template-default,single,single-post,postid-4601,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


TITULKA_SPOLOCNA_POLOVACKA

Koniec roka je obdobím, kedy sa vo väčšine poľovných združení konajú spoločné poľovačky. Je to aj čas, kedy sa môžeme stretnúť s priateľmi poľovníkmi a stráviť tak spoločne chvíle lovom. Spoločná poľovačka ale nie je len o love. Predovšetkým je to spoločenská udalosť plná tradícií a zvykov, ktoré by si mal osvojiť a dodržiavať každý účastník poľovačky. Mráz a padajúci sneh veľakrát dotvárajú užasnú atmosféru a nezabudnuteľné zážitky vryté do pamäti na celý život. Jedným takýmto zážitkom je aj ten môj, o ktorý sa chcem s vami podeliť.

Bol to typický upršaný jesenný deň, ktorý by okrem nešťastnej udalosti čo sa mi pred časom prihodila ani nebol inak ničím výnimočným. Až na to, že som našiel neprijatý hovor od Romana. Roman bol môj bývalý nadriadený, poľovník už niekoľkú generáciu a človek, ktorý si za svoju prácu a vlastnosti vyslúžil môj obdiv. „Ako to už môže vedieť?“ povedal som si sám pre seba a vytočil som jeho číslo späť. Roman znel v telefóne vážne, ale dôvod prečo mi volal bol úplne iný ako som si myslel. Pozýval ma na spoločnú poľovačku k nemu do revíru. Poľovačka bolo naplánovaná na koniec novembra. Bol som rád, že sa stretneme aj keď už nie sme kolegovia. A pozvanie som samozrejme s radosťou prijal.

spoločná pohon_web

Honci plní očakávaní pred spoločným lovom

Dva mesiace od telefonátu ubehli ako voda a ja som sa ráno objavil pred jeho domom v dohodnutom čase. Roman ma už čakal a spoločne s jeho štvornohým kamarátom sme sa vybrali na miesto nástupu, kde sme sa zvítali s ostatnými členmi združenia a hosťami. Dobrý pocit z pekne pripraveného nástupu ešte viac umocňovalo trúbenie na lesnicu, ktorej signály nás sprevádzali počas celého nástupu. Počasie nebolo veľmi ideálne, bolo mokro a pomerne teplo. Blato sa nám lepilo na topánky a občas sme si už mysleli, že sa do revíru ani nedostaneme. Napriek tomu, že Roman poznal odpoveď, aj tak sa ma opýtal, či chcem isť na stanovište, alebo do pohonu spolu s ním. „Samozrejme do pohonu“ zaznela moja rázna odpoveď a pripojil som sa k jeho skupine. Rozostavenie trvalo krátko a preto sme museli ešte chvíľu počkať, kým sa strelci dostanú na svoje stanovištia. S napätím som čakal kedy Roman zatrúbi na ústi svojej dvojky, čo bol signál na začatie pohonu. Pomaly sme sa pohli a bolo cítiť, že medzičasom trochu prituhlo. Opatrne som nabil zbraň a presvedčil sa, že je zaistená. Prechádzali sme ťažkým terénom, snažili sme sa držať v línií a potrebných rozostupoch. V tom sa horou ozval prvý výstrel a ja som počul ako strela zasiahla zver. Nebola to moja prvá spoločná poľovačka, ale aj napriek tomu som cítil nervozitu vždy, keď som počul výstrel. V tomto som mal trochu smolu. Ešte nikdy sa mi nepošťastilo v pohone niečo vidieť, nieto ešte vystreliť. Zrazu som zastal, stál som na okraji úžľabiny, a nechýbalo veľa aby som sa zastavil až dole v kalužisku. Pohon sa opäť pohol a mne nezostávalo nič iné ako pokračovať strmým svahom dolu. Ako som tak dole stál, neubránil som sa pozrieť hore, začal padať sneh. Zrazu bolo počuť šuchot, chytil som zbraň, odistil a na chvíľu zmeravel, aby som počul odkiaľ to ide. Okolo mňa sa po okrajoch úžľabiny prehnalo stádo vysokej.

spoločná_web

Výrad po úspešnej poľovačke

Krásne majestátne jelene na okamih zastali, aby sa presvedčili, že im odo mňa nič nehrozí. Bol to ten najkrajší pohľad, aký si môže poľovník počas poľovačky priať. Zvyšok pohonu však pokračoval ďalej a tak som sa musel rýchlo dostať hore, aby som ich dobehol. No len čo som vyšiel hore, videl som druhú skupinu jeleňov a jeleníc ako bežia oproti mne. Stihol som sa skryť za strom, keď okolo mňa v plnej rýchlosti preskočil desatorák. Beh zveri pomaly utíchal a lesom sa opäť ozývali hlasy honcov. Presvedčil som sa, že mám zbraň po predchádzajúcom zážitku zaistenú. Zavesil som ju opäť na ľavé plece a prikrčil sa, aby som sa dostal do húštiny, ktorá bola všade predo mnou. Prechod touto časťou revíru bol mimoriadne náročný a miestami nebolo ani kadiaľ prejsť. Proste ideálne miesto pre čiernu zver, ktorú tu bolo aj dosť výrazne cítiť. Konečne som sa dostal z tohto pekla von, na cestu, kde už boli rozostavení ostatní honci, aby sme po náročnom prechode terénom opäť vytvorili líniu. Podľa množstva výstrelov som odhadoval ulovenie minimálne desiatich kusov. Po kratučkej prestávke a načerpaní síl sme sa pohli do mladiny. Netrvalo dlho a zaznel výstrel neďaleko mňa. Po ňom v krátkom čase nasledovali ešte dva. No nebolo počuť ani jeden zásah. Chytil som svoju zbraň, odistil a čakal čo to vlastne beží mojím smerom. V kútiku duše som dúfal v môjho prvého diviaka. No keď sa objavil spoza stromu, zabudol som aj, že mám strieľať. Zastal. Pozeral sa priamo na mňa veľký, čierny, asi stopäťdesiat kilový kanec. Zdalo sa mi, že hľadíme na seba celú večnosť, až dokiaľ som si uvedomil na čo mám v ruke pušku. Zamieril som a on sa v tom istom okamihu opäť rozbehol smerom ku mne. Vystrelil som keď bol odo mňa asi na desať metrov. Netrafil som a on zmenil smer do húštiny, z ktorej sme pre chvíľou vyšli. Rýchlo som obtiahol záver, aby som prebil. Kľakol som si a zamieril na unikajúce zviera ešte raz. Ozval sa výstrel a ja som vedel, že tento krát som neminul. Odbehol ešte pár metrov kým padol k zemi. Ruky sa mi triasli a nebolo to zimou. Stál som ešte chvíľu úplne nehybne a hľadel, ako naň dopadajú vločky snehu. Stále mi to ešte nejakým spôsobom nedochádzalo. Bol to môj prvý diviak. Našťastie pre mňa, sa prvé kolo práve končilo a ja som tak mohol vzdať ulovenej zveri potrebnú úctu podľa tradícií. Onedlho bol pri mne aj Roman, ktorý mi po gratuláciách pomohol dopraviť úlovok na už pripravený výrad.

Výrad bol pre mňa tento krát oveľa cennejší, pamätnejší a na mňa čakalo pasovanie za lovca diviačej zveri. V duchu som si to užíval, pretože to bolo tak, ako som si to vždy predstavoval a dúfal, že svojho prvého diviaka ulovím v takejto krásnej zimnej atmosfére.

autor: Martin Beseda
foto: autor

KONIEC_CLANKU

Tags: