LOVEC | Z lovcovho denníka
4642
post-template-default,single,single-post,postid-4642,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


Prišiel som domov z nedeľnej omše. Ako každú nedeľu, zobral som knižky do rúk a začal som sa učiť, no to mi dlho nevydržalo. Naobedoval som sa a pozerám von oknom. Ísť či neísť? Vonku strašne fúkal vietor. Zobral som foťák, ďalekohľad … a vyrazil som do lesa. Zaparkoval som auto a vydal som sa na cestu do neznáma, alebo lepšie povediac, kde ma hlas jeleňov zavedie. Ako nárokom, žiadne ručanie som nepočul. Cez šušťanie lístia na stromoch nebolo počuť ani vlastný hlas, nie to ešte ručanie jeleňov. “To by som chcel asi veľa,” pomyslel som si. Prešiel som asi 5 km po strmých kopcoch a nič som nevidel. Tak to vzdávam a idem pekne naspať k autu, lebo cez ten vietor nepočuť absolútne nič. Nemá to žiaden zmysel zostávať v lese ďalšie hodiny. Po ceste dole som zastavil na mieste kde vietor až tak nefúkal a vybral z ruksaku jabĺčko, keď vtom zrazu, zaznel ten krásny hlas.

Sadol som si a jedol, ale ručanie som už viac nepočul. Zobral som veci zo zeme a pokračoval v zostupe smerom, kde som počul jeleňa. Konečne zaručal a nebol ďaleko odo mňa, čomu som sa veľmi potešil. Ďalej som už prestupoval len z nohy na nohu a bol čím najtichšie. Po čase som sa zase zastavil a počúval, aby som určil jeho presnú polohu, ale tam to bol posledný krát, čo ho bolo počuť. Samozrejme, ďalej som postupoval ako tajný agent, keď tu zrazu, jeleň stojí rovno podo mnou. Ani si ma nevšimol. Len tak tam stál a pozeral niekde do neznáma. Spravil som hneď pár fotiek a nejaké video. Akonáhle otočil hlavu, skrčil som sa a už som pomaly ani nedýchal. Cez kopček mu bolo vidno len parožie. Po hodnej chvíli sa krásavec pohol a prešiel okolo mňa na pár metrov. Srdce sa mi rozbúchalo a ten adrenalín, to bolo niečo neuveriteľné. Toto prajem zažiť každému milovníkovi prírody. Je to pocit, ktorý si v obchode nekúpite. Zase som cvakal ako o život a keď už som myslel, že zašiel za kopec, že je koniec, on sa obrátil a dal si druhé kolo prechádzky okolo mňa. “To snáď nie je možné! To sa mi asi sníva?” pomyslel som si. Ale to všetko bola realita. Jeleň zase zastavil, ale bohužiaľ za stromom, kde som mu videl len zadnú časť. Nechcel som ho vyplašiť. Užíval som si ten pohľad, tak som sa radšej nehýbal. Nebolo nič príjemné, keď sa jeleň otočil a išiel priamo ku mne. Už som ho mal skoro na dosah ruky, keď zastavil a pozeral na mňa.

jelen2

Jeleň, ktorý bol zrazu nebezpečne blízko.

Mal som trocha zmiešané pocity a hlavou mi prebleskli otázky: “Čo keď sa rozbehne smerom na mňa? Ako sa dostanem domov, keď budem nejako zranený? Budem vôbec schopný zavolať si pomoc?” No predpokladal som, že keď ma uvidí strhne sa a utečie. Tak to nakoniec aj bolo. Chcel som spraviť ešte jednu fotku, ale zavadzal mi strom, tak som pomaly posúval foťák doprava a v tom to prišlo, jeleň doslova letel dole kopcom, čo som si myslel, že buď poberie všetky stromy čo mu stoja v ceste, alebo dole nezbrzdí. Samozrejme, stihol ubrzdiť a videl som ho ešte asi o 50 metrov nižšie prebehnúť pomedzi stromy, kde sa mi nadobro stratil. Celý roztrasený z toho zážitku som bol až do chvíle, kým som nedošiel ku autu, nenaštartoval ho a neodišiel domov. V aute som si ešte párkrát zakričal, že YES konečne sa mi to podarilo.  Z tohto dňa som si zobral ponaučenie, že aj keď je zlé počasie, tak sa netreba vzdávať a ísť si za tým po čo som si prišiel. Aspoň všetci vidíte, že fotografi to majú dosť ťažké a majú môj obdiv. Lovu a lesu zdar priatelia! 

autor: Patrik Pribula
foto: autor

KONIEC_CLANKU

Tags: