LOVEC | Zo sveta
4607
post-template-default,single,single-post,postid-4607,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Zo sveta


TITULKA_LOS
Los mokraďový
(Alces alces) je slovenským autochtónnym druhom, ktorý z našej prírody vymizol v 16. storočí. Prvý opätovný zaznamenaný výskyt na Slovensku bol v roku 1960. Sporadicky sa vyskytoval  na Slovensku niekoľko rokov, no svoje trvalé miesto u nás ešte nenašiel, aj keď sú mnohé snahy o navrátenie do našej prírody. Napriek tomu los v našich podmienkach je chráneným druhom a jeho spoločenská hodnota je vyčíslená na 2300 eur.

Obry medzi jeleňovitými

Los patrí medzi najväčších zástupcov a ich výška kohútiku dosahuje cez dva metre, pričom živá váha sa pohybuje od 300 do 500 kg. Telesné rozmery u jednotlivých poddruhov sú rozdielne, pretože ich mohutnosť je podmienená s oblasťou výskytu, životných podmienok a iných faktorov.

Párik losov

Párik losov

Velikánmi medzi losmi sú losy aljašské, ktorých niekedy prevyšujú losy čukotské. Typickým životným prostredím losa mokraďového sú lesné biotopy v nižších a v stredných polohách, kde je dostatok mäkkých listnatých drevín. Voľba biotopu závisí od radu faktorov, ako sú lokálna klíma, zloženie vegetácie, potravová zásoba, snehové pomery, záplavy, nebezpečenstvo predátorov, výskyt hmyzu a i. Podľa ročného obdobia sú losy nútené meniť stanovište a tým je ich domovský okrsok  rozsiahly.

Los vo svojom prirodzenom prostredí

Los vo svojom prirodzenom prostredí

Hlavnú zložku potravy na jar a na jeseň predstavujú brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus) a brusnica obyčajná (Vaccinium vitis-idaea). Cez leto je potrava tvorená aj s niektorými druhmi mokraďových vegetácií a v zime pri nedostatku potravy, losy lúpu kôru listnatých aj ihličnatých drevín.

Dva typy parožia

Pri losoch, ako aj pri všetkých jeleňovitých, nosia samce parohy, ktoré v cyklických periódach nasadzujú a zhadzujú. Hlavy losov zdobia dva typy parožia: „palmar“ – lopatovité a „cervin“ – bidlovité, ktoré zhadzujú spravidla vo februári. Parožie môže mať rozpätie až 1,6 m. Keďže losia ruja prebieha podobne ako jelenia ruja, vývoj parožia končí v júli až v auguste. Na rozdiel od iných jeleňovitých vyrastajú parohy takmer vodorovne a nemajú očnice. Severoamerickým a sibírskym losom sa pripisuje palmarovitý typ parožia, teda lopatovitý. U európskych losov sa vyskytujú oba typy parožia. Na severe sa vyskytujú jedince s pomiešaným lopatovitým a bidlovitým parožím, čo spôsobuje problém presne definovať o aký typ parožia ide. Rülcker vo svojej publikácii Echwild (1986) vysvetľuje  tento jav genetickým rozdielom v skúmanom enzýmovom systéme losov v relatívne blízkych regiónoch. Kvôli migrácii losa môžu vznikať nové lokálne populácie s rôznymi génovými sadami, čo sa prejaví v type parožia.

Parožie losa dosahuje aj

Rozpätie parožia losa môže dosahovať až 1,6 m

Spôsob života

Vzhľadom na výšku a stavbu tela sa losy dokážu neobyčajne opatrne a nehlučne priblížiť, bez toho aby na seba upozornili. Svojím chovaním a správaním sa líši od iných príslušníkov čeľade. Ľahne si všade, kde mu to vyhovuje bez toho, aby si vyhrabal nejakú priehlbinu. Nikdy nežije vo veľkých stádach, hlavne cez leto žije osamostatnene, jedine samice s jedným alebo dvoma mláďatami. Staré samce radi žijú osamostatnene.

Losy žijú samotárskym životom

Los žije samotárskym životom

V zime sa však samce môžu zhlukovať do väčších stád, ktoré nikdy neprevyšujú počet 50 jedincov. Napriek tomu losy medzi sebou nežijú v mieri, často medzi sebou súperia, jeden zaháňa druhého a samici s mladými musia vždy ostatné jedince ustúpiť. Samice sa nechovajú nežne ani k osiroteným mláďatám a zaháňajú od seba bezohľadne každého losa. Pokiaľ nemá vplyv na samce ruja, sú omnoho spoločenskejšie a berú medzi seba aj osirotené mláďatá.

47966_1250126353091_6708372_n

Oddychujúca losica s mláďaťom

Ruja

V Pobaltí losia ruja prislúcha mesiacu august, na Škandinávskom polostrove, v Rusku a Európe pripadá na september až október. V tomto období sú losy neobyčajne vzrušené, ale nemigrujú na také dlhé vzdialenosti ako jelene. Počas ruje sa losy ozývajú zriedkavým zvukom. Ozýva sa v krátkych intervaloch, podobne ako daniel, ale hrubších tónoch znejúce ako „nah“. Týmto zvukom vyzývajú ostatné losy k súboju. Samce označujú svoje rujovisko prenikavo páchnucim močom, v ktorom sa rujné  samice váľajú a tím viac stimulujú príťažlivosť pre rujného samca a väčšiu istotu k oplodneniu. Samce súboje nevedú z celých síl a nie sú tak dramatické ako u jeleňov, ale v niektorých prípadoch môže dôjsť aj k smrteľným zraneniam. Samce sa vizuálne porovnávajú, kráčajú kolísavým krokom vedľa seba a ukazujú svoje parožie. Väčší samec s rozvinutejšími parohmi sa stane dominantným a vyháňa iného samca výstražnými gestami alebo ľahkým strkaním.

Losy sa počas ruje ozývajú svojim typickým hlbokým hlasom

Losy sa počas ruje ozývajú svojim hlbokým hlasom

Krásne ale nebezpečné

Losy si zaslúžili svoj obdiv u mnohých zoológov, poľovníkov a umelcov. Z môjho pohľadu je to tak zaujímavé zviera, že by sa o ňom neustále dalo písať ďalekosiahle knihy. Aj keď sa správa ľahostajne a na rozdiel od svojich príbuzných z čeľade sa nevyznačujú prílišnou plachosťou, tak stretnutie človeka s losom môže mať fatálne následky. V oblastiach s hojnejším výskytom losa sú časté dopravné kolízie, ktoré zvyčajne končia smrťou zvieraťa, ale aj tragicky pre človeka. V národných parkoch v Severnej Amerike je zakázané losy akokoľvek prikrmovať, alebo približovať sa k zvieraťu s potravou, pretože si na takéto správanie človeka zvyknú. Vytvorili si spojenie človeka s potravou a ak nedostali pokrm od človeka, tak ho napadli. Obzvlášť rujné samce sú veľmi agresívne, avšak ani samica s mláďaťom nebýva na okoloidúcich jemná.

autor: Bc. Zuzana Fričová
ilustrácia a foto: autorka a archív Lovca

KONIEC_CLANKU

 

Tags: