LOVEC | Fotograf mesiaca
5087
post-template-default,single,single-post,postid-5087,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Fotograf mesiaca


 TITULKA_FOTOLOVEC

Sedím s Lukášom na pive a rozprávame sa ako plynie život. Lukáš ho má veľmi zaujímavý keďže sa venuje wildlife fotografii. Vyspovedáme ho teda.

Tak ahoj! Ako sa máš? Čo máš nové? Nejaké nové príhody z prírody?
Ahoj Domino, rád ťa vidím. Pýtaš sa čo nové. Tak teda, čo je pre mňa asi najväčšia zmena a vítaná novinka je viac voľného času po nástupe na výšku. Rozvrh mám len do stredy a tak je voľného času o dosť viac ako tomu bolo na strednej, som viac doma ako v škole. Snažím sa to aj patrične využiť, ani nie tak priamo fotením ako skôr obhliadkami nových lokalít a prípravami. Aby som ale neklamal, foťák doma zasa nestojí. Nedávno som začal s nosením mäsa na újedisko, pár nových fotiek tam už vzniklo no nie je to to čo od toho očakávam, v prvom rade to chce zmenu počasia. Mám ale vytipované ešte jedno miesto, v peknom bukovom lese, tam by som sa chcel zamerať na líšky, uvidím čo z toho nakoniec bude.

Fotograf mesiaca_4

Hovoríš že si začal chodiť na výšku. Kde teda študuješ?
Študujem na lesníckej fakulte Technickej Univerzity vo Zvolene. Rozhodnutie bolo jasné viac menej už na strednej – študoval som rovnaký odbor na lesníckej škole v Banskej Štiavnici a tak v tom pokračujem aj na výške, či školu ale aj dokončím ako lesník neviem. V poslednom čase dosť rozmýšľam nad ekológiou, alebo aplikovanou zoológiou.

Študuješ teda čo ťa baví. To je dnes mimoriadne dôležité. Myslím, že je už každému jasné, že fotenie a príroda je dôležitá súčasť tvojho života. Ako si sa k tomu vlastne dostal?
„Hmm“, tak ku vzťahu k prírode ma už od malička viedli moji rodičia. Tu nepoznám nejaký pomyselný medzník, jednoducho to tak odjakživa bolo a vždy bude. No a čo sa týka fotenia, k tomu som sa dostal niekedy v roku 2010. Zaujímalo ma už o čosi skôr, no až vtedy som to po prvý krát vyskúšal. Nastalo pre mňa obdobie kedy som začal zisťovať čo a ako funguje, skúšať a učiť sa na vlastných chybách a, že ich bolo. To je myslím si aj plus, vlastná skúsenosť je tá najlepšia teraz je to teda už 5 rokov a ja som tomu naplno prepadol.

Fotograf mesiaca_5

U každého sú zaujímavé začiatky. Keď si pomyslím na tie svoje tak sa vždy zabavím. Ako to bolo u teba?
Keď si na to spätne spomeniem, napadá mi len slovo vtipné. Bolo toho veľa, napríklad moje pokusy o fotenie sýkoriek kedy som sa snažil o čo možno najlepšie pozadie a pózu sýkorky na fotke s maličkým kompaktom. Musel som si na to celé postaviť kryt, vpredu bol nejaký molitan a v ňom malý, asi 2-3 centimetre veľký otvor kade som to moje vtedajšie delo prestrčil a čakal. Celé to bolo na vzdialenosť asi 20 centimetrov. Tie fotky by som možno ešte niekde našiel, však podobných pokusov som mal neúrekom… Postupom času som sa konečne dostal k zrkadlovke a mohol svoje nápady začať realizovať aj nejak obstojnejšie. V tej dobe som si vytýčil dva ciele – nafotiť súboj jeleňov a párenie rybárikov. Pamätám si ako by to bolo včera, keď som pri rieke do blata zatláčal konár a prvý krát čakal na rybárika. Oba moje ciele sa mi už z časti podarili, no ako fotograf s výsledkom zatiaľ nie som spokojný a tak sa musím snažiť ďalej.

Fotograf mesiaca_6

Presne ako píšeš. Pri fotografovaní je dôležité aby si sa neuspokojil so svojimi výsledkami. V prírode teda tráviš veľa času. Vyrozprávaj nám nejakú príhodu, nejaký zážitok ktorý ti tak najviac rezonuje v pamäti.
To rozhodne. Vonku trávim takmer všetok voľný čas. Tejto otázky som sa ale bál, je pre mňa ťažké z toho množstva zážitkov vybrať jeden o ktorom by som tvrdil že je top. Keď už na to ale došlo, zaradím na toto miesto asi zážitok zo súboja jeleňov kedy som prvý krát v živote pocítil strach z toho že by to nemuselo dopadnúť dobre a prebudil sa vo mne asi pud sebazáchovy, podobný pocit som nemal ani pri nedávnom strete s medvedicou a jej mladým. No ale, poďme k príbehu:
Bolo ráno, 27. 9. 2014, krátko pred pol deviatou ráno počas jelenej ruje. Mal som namierené k miestu kde sa pri rannom návrate z rujovísk stretávalo hneď niekoľko jeleňov. To, čo sa z miesta ozývalo, hovorilo za všetko. Miesto som si chcel obísť z pravej strany a jeleňom tak nadbehnúť, vyšiel som však na zlú zvážnicu a tak som k nim musel zamieriť smerom hore, strmím svahom so starými bukmi. Na jeho vrchu to doslova vrelo, videl som ako bokom odbiehajú vedľajšie jelene. Keď som sa dostal dostatočne vysoko, rozhodol som sa počkať či sa nejaký z hlavných jeleňov neukáže a nevyjde z hustej bučiny… pár sekúnd nato som započul tlkot parožia pri tom, ako sa dva jelene zrazili a začali bitku. Ešte som ich ale nevidel, stihol som do rúk zobrať foťák ktorý bol zatiaľ na statíve, v tom momente sa priamo predo mňa vyrútili 2 do seba zakliesnené jelene. Delilo nás 5–6 metrov, viac nie. Naokolo lietali kúsky suchých konárov a hlina, pozeral som im priamo do očí a videl som, že teraz to nebudú oni, kto bude mať strach a dá sa na útek. Pri tom ako som sa ich snažil fotiť pokračovali v súboji. Keď som naraz v hľadáčiku uvidel len hnedú škvrnu, zistil som že sú už asi naozaj blízko a je čas im uhnúť. Horný jeleň zatlačil toho pod sebou smerom ku mne, bol to moment a ja som asi prvý krát v živote, ako som spomínal, pocítil strach z toho, že by sa mi mohlo niečo stať. Odtrhol som oko od hľadáčika a schoval sa za hrubý buk vedľa mňa, netušil som ktorou stranou jelene preletia a čo vlastne ďalej ak ostanú priamo pri mne, lúčil som sa už aj so statívom ktorý im stál v ceste. Našťastie ale pokračovali vľavo a vyhli sa mi na zhruba 1,5 – 2 m. Tu súboj skončil a víťazný štrnásťtorák ohlásil výhru silným trúbením smerom dole do doliny a v pokluse zamieril späť do bučiny, kde ho čakali jeho lane. Pri buku som ostal stáť ešte asi 5 minút a dával si v hlave dokopy čo sa za tú chvíľu vlastne stalo a váhal, či znova pôjdem smerom kde jeleň ručal.

Fotograf mesiaca_1

Wow!!! Absolútne som sa vžil do tej situácie. Zažil si aj niečo naozaj vtipné?
Samozrejme, čas od času prichádzajú aj vtipné momenty. Vždy ma napríklad pobaví keď vidím bežať vyplašeného bažanta, ten pohľad zo zadu je naozaj komický. Tak isto pri pozorovaní myšiakov ktoré občas dosť nemotorne zápasia s návnadou. Zábavné je sledovať aj spontánne pobehovanie srnčiat, jelienčat či hry mladých líšok. Keď už ich spomínam, tie ma jedno leto pekne skúšali, ležal som na pokosenom poli rovnobežne s pásom kríkov odkiaľ vychádzali. Dlho sa nič nedialo a tak som sa obzrel za seba, hádam 10m za mnou sedelo líšča a výsmevne na mňa pozeralo. Otočil som sa teda a vyskúšal ho počkať na opačnej strane. Opäť nič, pohľad cez plece a situácia sa opakovala, znova sedelo za mnou. Toto sa opakovalo asi 2–3×, nakoniec sa to celé skončilo bez jedinej fotky, líšča sa prišlo rozlúčiť pohľadom z očí do očí snáď meter odo mňa. Ono v kríkoch, ja na poli.

Fotograf mesiaca_2

Občas je tá zver predsa múdrejšia ako my. Ako vidíš svoju budúcnosť? Myslím si, že naša krajina potrebuje takých zapálených ľudí pre veci, ako si ty. Čo teda plánuješ?
Hlavne by som rád pracoval vonku, v teréne. Či už ako lesník, ekológ, pracovník ŠOP a podobne. Rád by som mal zamestnanie, ktoré by ma bavilo a mal by som možnosť využívať pri ňom aj svoju záľubu…

Tvoje motto? Alebo niečo čím sa riadiš v svojom živote?
V bežnom živote asi žiadne, no pri fotení mi často príde na um výrok, ktorý rád používa kamarát Jakub Mrocek, a to ,,no pain no gain“ čo by sa dalo preložiť ako žiadna bolesť, žiadny zisk. Veľa krát totiž treba premôcť sám seba a podstúpiť isté, často nie úplne pohodlné a príjemné veci k tomu, aby sa dostavil požadovaný výsledok v podobe dobrej fotky.

Čo by si chcel odkázať čitateľom Lovca?
Pre tých, ktorí fotografujú hlevne dobré svetlo!

Vďaka ti že si dovolil nahliadnuť do tvojho života, nech sa ti darí. Prajem aj ja tebe dobré svetlo a ešte veľa takých krásnych zážitkov aké si nám vyrozprával!

spracoval: Dominik Belica
foto: Lukáš Holásek

KONIEC_CLANKU

Tags: