LOVEC | Z LOVCOVHO DENNÍKA
4924
post-template-default,single,single-post,postid-4924,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z LOVCOVHO DENNÍKA


TITULKA_MOJ_HLUCHAN

Hlucháň ma očaril ako mladého poľovníka svojou majestátnosťou, plachosťou, tajuplnosťou …..Najväčšmi ma však nadchol jeho tok odohrávajúci sa v romantickej atmosfére prítmia interiéru lesa za mesačného svitu, ale i za svitania zavčas rána. Poľoval som v poľovníckom združení Domaniža do ktorého patrila lokalita Sádecké vrchy v Strážovských vrchoch. Ako každý mladý poľovník často som trávil voľné chvíle v lese. Najradšej som mal lokalitu Sádecké vrchy, ktorej časť patrila vtedy poľovníckemu združeniu Domaniža. V tomto združení keď som sa stal poľovníkom bolo 23 členov na 5400 ha. S toho bolo veľa starších poľovníkov, ktorí dalo by sa povedať málo chodili do lesa.

Sádecké vrchy boli dosť náročné čo sa týka prístupu, pokiaľ nebola vybudovaná štátnymi lesmi asfaltová prístupová cesta až pod hrebeň Sádeckých vrchov. Ale aj tak som si obľúbil túto dosť náročnú lokalitu. Najviac som chodieval s mojim už nežijúcim poľovníkom, ktorý pracoval u štátnych lesov a veľmi dobre poznal tento kus poľovného revíru, pretože pochádzal zo Sádočného. Už ako chlapec chodieval na vrchy, kde pásli kravy a raz denne schádzali do dediny s mliekom, ktoré chlapci museli sami podojiť. Dobre poznal prírodu na Sádeckých vrchoch. Len na okraj pri pasení kráv sa ráno popásala pomedzi kravami niekedy aj jelenia zver.

Veľmi dobre poznal prírodu a medzi iným aj hlucháňe, ktorých bolo na vrchoch pomerne dosť. Dosť často som mal možnosť vidieť hlucháňe na zemi ako obzobávali rastlinky alebo na vrcholcoch starších jedlí alebo v staršom bukovom poraste. Na druhej strane hrebeňa poľovali poľovníci z Čičmian. Našli sme aj klepce kde okolo bola ako návnada zrno. Samozrejme sme tento klepec zlikvidovali.

hlucháň

Poľovná zver sa v našom poľovnom revíri neprideľovala, okrem jeleňov, a to len počas jelenej ruje. Žiadne knihy ani hlásenia do vstupe do revíru neexistovali a predsa bol poriadok. Po ulovení zveri sa ihneď muselo nahlásiť do 24 hodín poľovnému hospodárovi. Takto sme mali v povolenke aj odstrel hlucháňa.

Mal som veľmi dobrého priateľa lekára, ktorý nebol poľovník, ale rád išiel so mnou do lesa a tak som ho pozval aby sa išiel pozrieť na hlucháňa v mesiaci apríl, vtedy som už poznal spôsob poľovania na tohto vzácneho vtáka. Nie jeden krát s kamarátom sme pozorovali tokajúceho hlucháňa, ktorého tokanisko sme našli podľa smoly a trusu kde hradoval. Všetko som vysvetlil môjmu lekárovi – kamarátovi ako sa môžeme dostať k tokajúcemu hlucháňovi.

Ráno za tmy o jednej v noci sme prišli blízko tokaniska na hrebeni nad Čičmanmi, kde som vedel kde je tokanisko. Mal som brokovnicu s nábojom so 6,2 brokmi. Len čo sme prišli na kraj bukového lesa, začalo svitať a už sme počuli tokajúceho hlucháňa. Tak ako som mu vysvetlil postup ako sa dostať k tokajúcemu hlucháňovi, keď brúsil vždy po dvoch až troch krokoch sme sa dostali k buku, kde sme zažili nádherné predvádzanie sa tokajúceho hlucháňa. Zacielil som brokovnicu a vystrelil, hlucháň vzlietol a ostalo hrobové ticho. Uisťoval som kamaráta, že som ho iste trafil, ako sme debatovali spustila sa hustá hmla, miestami bol ešte sneh. Chodíme chodíme a na snehu som zbadal kus čierneho dreva, keď sme sa priblížili bol to môj ulovený hlucháň! Po nahlásení a ukázaní môjho úlovku poľovnému hospodárovi, som hlucháňa dal preparovať do Žiliny v Budatíne pánovi Cingelovi z Kláštora pod Znievom a je v bezchybnom stave dodnes. Sám pán Cingel ho išiel hneď odvážiť. Pre jeho veľkosť vážil 3,4 kg a mal 23 pier na chvoste.

Neskôr som sprevádzal našich poľovníkov, aby videli tokajúceho hlucháňa a stala sa mi nepríjemná vec, kolegu poľovníka som doviedol k tokajúcemu hlucháňovi a ako sme sa dívali na tú krásu on zdvihol brokovnicu a bez povolenia vystrelil a zastrelil tohto prekrásneho hlucháňa. Prišli sme do Považskej Bystrice k nášmu poľovnému hospodárovi a ako to dopadlo viete si asi predstaviť. Bola to pre mňa nepríjemná záležitosť.

autor: Milan Filadelfi
foto v texte: autor
foto titulka: Matej Bobrík

KONIEC_CLANKU

Tags: