LOVEC | Poľovnícke poviedky
5217
post-template-default,single,single-post,postid-5217,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Poľovnícke poviedky


VILA2

Oheň v malej piecke vyhasínal. V drevenej chalupe bolo ticho, len zo slameného matraca sa ozýval chrapot starého horára. Pokojne spal, nevnímal svet naokolo. Odrazu sa roztvorili dvere a do chalupy vošiel Jakub, horárov syn. Horár sa vydesene prebudil a sadol si na matrac. „Otec! Neuveríš čo sa stalo!“ vykríkol na otca, celý vysmiaty.

„Čo sa deje? Niečo v hore?“ snažil sa vstať z postele starý horár.
„Stretol som lesnú vílu!“ nadšene odvetil Jakub, keď zabuchol staré dvere.
„Koho? Lesnú vílu? Čo si sa pomiatol, Jakub? Asi si unavený,“ usmial sa horár a potľapkal na matrac, ponúkol ho synovi.
„Kde máš kabát?“ opýtal sa po chvíli horár.
„Dal som ho víle, bola jej zima.“ Usmial sa so žiarou v očiach Jakub.
„Chlapče ty si sa zbláznil?! Isto to bol len prelud a kabát si dakde stratil!“

Namosúrený horár sa ťažko postavil z postele a mieril rovno k Jakubovi, aby mu strelil jednu za ucho. Prerušilo ho tiché klopkanie na dvere. Obaja zamrzli na mieste, ale keď sa klopkanie ozvalo druhýkrát, horár sa pomaly priblížil k dverám.

„Kto tam?“ zvolal mocným, ale chrapľavým hlasom.
„Volám sa Alžbeta.“ Zaznel jemný hlások.

Horár už aj otvoril dvere. Srdce sa mu zachvelo, pretože očakával skutočnú lesnú pani, ktorá má kvety vo vlasoch a na šatách a prekrásnu tvár. Pred dverami však stálo obyčajné dievča, zafúľané, strapaté a v roztrhaných šatách, prekrytých veľkým zeleným kabátom.

„Poď dnu dieťa.“ Pozval ju a odstúpil sa z dverí.
Jakub na ňu hľadel s vypleštenými očami, pretože tento prízrak sa ani trochu nepodobal tomu, ktorý videl v noci.
„Priniesla som vám kabát.“ Ospravedlnila sa pohľadom keď si vyzliekala mohutný kabát.

Podala ho horárovi roztrasenými rukami. Ramená mala doškriabané a špinavé, zaschnutá krv sa černela okolo dolámaných nechtov. Smrkla a z oka sa jej skotúľala slza, ktorá na zablatenej tvári vytvorila bielu cestičku.

„Skutočne mi bola zima, takže som vášho syna oklamala.“ Previnilo hľadela do zeme.
Horár si povzdychol a pokynul jej aby si sadla na drevenú stoličku. Alžbeta sa poslušne presunula ku stolu a sadla si.

„Pred kým utekáš, dieťa?“ opýtal sa a ponúkol jej krajec chleba so slaninou.

Vzala ho opatrne, ale zahryzla sa doň dravo, ako sa zahryzne človek, ktorý nejedol pár dní. Jakub zachmúrene postával v kúte, až kým mu horár neprikázal priniesť vodu pre Alžbetu.

„Chcú ma vydať za jedného krutého muža. Ušla som, pretože sa mi hnusí! Pán horár, on chodieva do tohto lesa a ubližuje zvieratám!“ do očí sa jej rinuli slzy.

„Na poľovačku títo páni radi chodia, zvery treba aj loviť, dieťa. “ Vysvetlil jej horár.
„Ale toto nie je poľovačka, pán horár. Chodí do lesa v noci a obetuje tie úbohé stvorenia akémusi démonovi!“ smrkla a zachvela sa pri spomienke na nočné sledovanie.

Starý horár zvraštil obočie, odfúkol si a vstal od stola. Pomaly kráčal po izbe, podlaha mu pod nohami vŕzgala. Jakub vošiel dnu a nalial vodu do lavóra, ktorý položil pred Alžbetu. Zdvihla zrak a ich pohľady sa stretli. Chvíľu na seba mlčky hľadeli, a potom Jakub rýchlo cúvol a odvrátil zrak.

„Musíme s tým niečo urobiť.“ Prebral sa zo zamyslenia starý horár.
„Čo zmôžete proti tým pánom? Veď vás zatvoria a vinu zvalia na vás!“ smrkla Alžbeta a Jakub nechápavo hľadel na otca.

„Pôjdem za richtárom a vyrozprávam mu to. Takéto zločiny bude riešiť samotná cirkev!“ nafučal sa starý horár a vyšiel von. Ostali za ním roztvorené dvere a dve prestrašené tváre.

„Ak chceš, nanosím ti vodu a môžeš sa okúpať kým pôjdem na obchôdzku do lesa.“ Povedal Jakub s červenou tvárou, hľadiac do zeme. Nečakal na odpoveď, len vzal vedro a zašiel ku studni. Niekoľko krát sa otočil, ponalieval vodu do hrncov a rozložil oheň v peci.

„Odpusť, že som ťa tak oklamala. Nechcela som.“ Povedala po dlhej chvíli mlčania.
„Viem, že si nechcela.“ Odvetil nezaujato.
„Môžeme začať od znova?“ opýtala sa keď vstávala od stola.

Tvár mala už umytú a vlasy trochu učesané, hoci šaty mala stále dotrhané a ufúľané. Keď sa Jakub vystrel a otočil, stála za ním. Vystrela ruku a on jej vložil tú svoju do dlane.

„Som Jakub, horárov syn.“ Usmial sa trochu hanblivo.
„Ja som Alžbeta, niektorí ma volajú lesná víla.“ Rozosmiala sa a Jakub sa pridal.

Keď sa voda zohriala, Jakub odišiel do lesa, aby sa Alžbeta mohla osamote vykúpať. Chvíľu potom čo vyliezla z drevenej kade a obliekla sa, vošiel do chalupy starý horár.

„Ako ste pochodili?“ opýtala sa ustráchane.
Horár si sadol na posteľ a odfúkol si.
„Sprav mi trochu čaju, dieťa.“ Pretrel si spotené čelo, choroba silnela.
Do domu vošiel Jakub a hneď si prisadol k otcovi.
„Otec, čo ste sa dozvedeli?“ skúšal Jakub.
„Richtár,“ horár znovu zafučal.
„vyhovel mi, pretože ma pozná mnoho rokov.“ Ťažko sa usmial a Jakub mu pretrel spotené čelo.
„Toho pána už predvolali a aj dáka slúžka videla čo stvárali.“ Jakub uvoľnil otcovi miesto, aby si mohol ľahnúť.
„Takže les bude v bezpečí?“ opýtala sa v očakávaní Alžbeta.
„Les bude v bezpečí, kým sa oň budete starať.“ Vysúkal zo seba, privrel oči a naposledy vydýchol.

Jakubove vzlyky nad mŕtvym otcom prehlušil medvedí rev. Alžbeta síce smútila, ale v kútiku duše sa radovala, že horár až do poslednej chvíle plnil svoje poslanie. Plná radosti a odhodlania túžila pokračovať v tom, čo robil starý horár- chrániť a milovať les.

autor: Zuzana Lopušníková /blog/
foto: autor

KONIEC_CLANKU1

Tags: