LOVEC | Z lovcovho denníka
5265
post-template-default,single,single-post,postid-5265,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


NECKANE

Tento príbeh sa začal písať v jednu januárovú sobotu kedy som sa zobudil oveľa skôr ako zvyčajne. Pretrel som si oči a pozrel sa von oknom. Nádherne snežilo priam ako v rozprávke. Toto počasie bolo priam stvorené na prechádzku po lese. Beriem do rúk mobil a volám bratrancovi či sa mu nechce ísť do lesa. Neuvedomil som si, že je sobota a koľko je vlastne hodín. V telefóne sa ozval len zaspatý hlas.

Patrik Pribula - Niečo nečakané2

Bratranec: „Nóóó?“
Ja: „Serus nešiel by si sa prejsť do lesa?“
Bratranec: „Teraz?“
Ja: „ No a, veď vonku nádherne sneží. To by bol hriech nevyužiť také počasíčko a nevyraziť do prírody.“
Bratranec: „ Nééé neidem. Čááu.“
Ja: „Ok tak sa maj a sorry že som ťa zobudil.“

No nič. Vybral som si niečo z chladničky na raňajky a najedol sa. Postavil som vodu na čaj a išiel som sa obliecť. Ešte som sa ani poriadne neobliekol a musel som si zaliať čajík. Tak som na seba hodil ešte posledné kusy oblečenia, zbalil ďalekohľad, foťák, statív, niečo pod zub a mohol som vyraziť. Šnurujem kanady a zrazu zvoní mobil. „Kto mi tak skoro ráno volá? Bratranec? Žeby si to rozmyslel?“

Ja: Áno?
Bratranec: „Serus už si vyrazil?“
Ja: Máš šťastie, voláš v pravú chvíľu. Akurát odchádzam z domu.“
Bratranec: „Počkal by si ma? Tak o 15 minút budem zbalený a počkám ťa pred vchodom.“
Ja: „Dobre počkám ale pohni si.“
Bratranec: „Jasné čau.“

Naspäť som rozšnuroval kanady a sadol si do obývačky. Žeby sa mi skrátil čas prečítal som si článok z jedného nemenovaného poľovníckeho časopisu. Natoľko som sa začítal, že som stratil pojem o čase. Ďalší telefonát.

Bratranec: „Kde si?“
Ja: „Fúúha to už prešlo 15 minút?“
Bratranec: „No a!“
Ja: „Hneď som dole.“

Začal som po druhý krát šnurovať kanady. Beriem na chrbát ruksak. Nejaký ľahký. Chvála Bohu! Vrátil som sa po termosku do kuchyne, pribalil som ju a už som zamykal dvere. Mamka ma asi poriadne popreklínala, keď videla čo som po sebe nechal keď som sa obutý vracal po čaj. Dole som zletel jak blesk. Bratranec ma už netrpezlivo vyčkával.

Ja: „Nazdar bro. Tak kde vyrazíme?“
Bratranec: „Netuším.“

Nejakú tú chvíľu sme kráčali a tak sa zrodila myšlienka, že by sme mohli ísť pozrieť do húštiny kde by teoreticky mohli byť čierny rytieri. Konečne sme vošli do lesa, vonku dokonca prestalo snežiť a po čerstvom snehu sa dalo kráčať úplne potichu. Nevýhodou bolo akurát to že sneh zakryl všetky stopy. Ako náhle sme vošli do lesa trocha sme znížili tóny našej komunikácie aby sme nevyplašili zver, ktorá by mohla byť nablízku. „Och ty vole ale som sa zľakol. “Asi meter od nás vybehol zajac. Ten šibal sa skrýval pri kmeni stromu. Odbočili sme z cestičky, pozreli na miesto kde sa skrýval. V tom vybehol ďalší zajac. Zase sme si ho nevšimli. Možno si teraz niektorí poviete či sme boli slepí a nevšimli si 2 zajace. Keď ste už videli zajaca v zime tak má huňatejšiu srsť a sfarbenú do biela a to nebolo všetko. Ako ležali pri kmeňoch stromov tak ich aj trocha zasnežilo. Pozberali sme sa zo zajačej “oblasti” a pokračovali k húštine, ktorá už nebola ďaleko. Predierali sme sa cez husté mladé stromčeky no diviačiky nikde. Keď tu nič nebolo tak poďme preskúmať nejaké nové časti kde sme ešte neboli. Zišli sme na lesnú cestu a onedlho sme už boli na lúke pri čerešni. Čerstvo napadnutý sneh sa v lúčoch slnka nádherné ligotal. Sadli sme si do snehu dali si teplý čaj, zjedli nejakú tu horalku a pokračovali cez veľkú lúku späť medzi vysoké stromy. Hneď, ako sme vošli do lesa, vyplašili sme srnu so srncom a aby to nebolo málo dali o nás vedieť celému širokému okoliu svojím typickým brechaním. No výborné, tu to môžeme zabaliť. Po ďalšom prejdenom kilometri som zastavil. „Stoj stoj!“ Potichu som zašepkal. „Počuješ?“ Asi 75 -100 metrov pod nami bolo počuť silné šušťanie lístia zmiešaného so snehom. „Vráťme sa trocha naspäť lebo spoza toho malinčia neuvidíme nič.“ Len čo sme si čupli na zem, objavili sa prvé jelenice. Zapol som nahrávanie na foťáku a čím ďalej tým bolo tých jeleníc viac. Medzi jelenicami boli aj jelenčatá ale aj pomerne dosť ihličiakov. Tento pohľad ma neskutočne potešil a keď som zazrel asi dvoch starších jeleňov tak ma príjemne zahrialo pri srdci. Snáď ešte viac ako ten čaj. Preklusali popred nás a tak sa stratili v lese.

Ja: „Videl si tú čriedu?“
Dosť nasrdený na mňa pozrel a hovorí: “Videl, len som doma zabudol v tom zhone vymeniť baterky do kamery. Vybila sa mi po pár sekundách.“
Ja: „Tak preto si tam pospomínal všetkých svätých?“
Bratranec: „Takú šancu som premárnil jóóóój! Ty si spravil dobré video?“
Ja: „Škoda že som nebol pripravený a nemal som foťák na statíve. Inak by video bolo oveľa lepšie.“

Chvíľu sme tam stáli a stále nemohli uveriť čo popred nás prešlo. Napili sme sa teplého čaju a tým sme zmenili náš plán. Vydali sme sa po stopách a dúfali, že črieda niekde zastaví a bude sa v kľude pásť alebo ohrýzať vetvičky. Počas “stopovania” sme stretli drobné vtáčiky, no úplne „top” bola sova. Zletela zo stromu, pričom ju nebolo vôbec počuť. Prezradila sa len tým že koncami krídel poobíjala tenké konáriky z ktorých spadol sneh. Našťastie si sadla na strom vzdialený približne 50 metrov. Bolo napínavé približovať sa k nej a modliť sa aby neodletela. Zmariť šancu na dobrú fotku by bola škoda. Preto sme si nechali väčší odstup. Stihol som urobiť len pár fotiek. Začal som pomaly vyťahovať statív. „Niééé!“ Sova odletela ale vzápätí zase pristála na inom strome. Takže šanca na druhý pokus bola zase tu. Na foťák sa stihlo nahrať len niekoľko sekúnd videa a sova natrvalo zmizla. Po odlete sovičky sme pokračovali ďalej po stopách. Stopovanie bolo ľahké ale spomínanú čriedu sme už nenašli. Asi po hodine sme ukončili „prenasledovanie“. Možno stačilo prejsť ešte niekoľko 100 metrov aby sme ich videli no všetko je to o šťastí. Pomaly sme sa otočili a hľadali novú cestičku smerom domov. Nerád sa vraciam po tej istej ceste. Je to nuda. Celý deň bol úplne super. Nakoniec mi bratranec ďakoval, že som ho vytiahol von a mohol vidieť takú nádheru, lebo v našich krajoch vidieť vysokú je skoro umenie. Po návrate domov sme sa rozlúčili a s nezabudnuteľným zážitkom sa pobrali každý svojím smerom. Týmto chcem ešte popriať celej redakcii LOVEC a všetkým ktorý budú toto čítať šťastný nový rok 2016.

autor: Patrik Pribula
foto a video: autor

KONIEC_CLANKU1

Tags: