LOVEC | Z lovcovho denníka
5291
post-template-default,single,single-post,postid-5291,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


PODLHSEJDOBE

Po dlhšej dobe som sa dostal na miesto, ktoré je pre mňa srdcovou záležitosťou a na ktoré sa vždy s radosťou vraciam. Vyrážal som okolo šiestej podvečer. Na posed som dorazil cca po pol hodine, cestou som videl srnu, ktorá však bola sama, čomu som sa čudoval. Pobyt na posede mi spríjemňoval jeden slovník, ku ktorému som sa dostal náhodou, vďaka mojej milej kamarátke.

Pred posed mi prišla najprv jelenička, ktorá zaľahla v nepokosenej pšenici, potom ma zaujal mladý jeleň s prvým parožím, samozrejme ešte v lyku. Neskôr sa k nemu pridala jelenica a nakoniec jeleň druhej vekovej triedy – mladý desaťtorák. Pomaličky sa začalo stmievať, tak som sa automaticky začal baliť. Po ceste som videl srnca, cca na 25m odo mňa, ako si vyšľapuje chodníček lásky. Mal tam 2 srny, ktoré mu stále vydávali hlas rujnej srny. Občas mu zastali, on zavoňal do ich zrkadla a dovysoka vztýčenou hlavou ceril zuby. Zo susedného revíru som počul výstrel, ktorý preťal aj náš chotár. Po piatich minútach som sa pozrel smerom odkiaľ som zaregistroval výstrel. V ďalekohľade vidím posed, na ktorom je niekto zo susedných poľovníkov a blesk fotoaparátu. Vravím si potichu “Lovu zdar” sused. Pieseň lúčnych koníkov ma sprevádzala po celej ceste. Idem si cez pole, z oboch strán vysoká dubina. Zrazu mi vybehnú jelene s vytlčeným parožím. Jeden bol vidlicový osmorák z jednej strany, z druhej strany mal klasickú vidlu. Druhý jelenčok mal bledšie parožie, bol to pravidelný osmorák. Cestu som si skrátil cez zasiate pole prosom, kde sa popásala sama srna – možno tá, s ktorou som sa stretol aj poobede. Na konci poľa som videl srnu so srncom, jemne som naňho zapískal. Po chvíli som trikrát hlboko z hrdla naňho zabékal. Pozrel sa mojím smerom a rýchlym pohybom bežal ku mne napodobňujúc ma. Neskôr som sa mu už nepozdával a vydal sa smerom k hore aj s nevestou. Mesiačik už pekne svietil. Na horizonte vidím srnčeka či “srnku”? Nebol som si istý. Zakradol som sa k nemu, bol to srnček prvej vekovej triedy, cca so 4cm parožím na ľavej strane a na pravej mal asi 5-6 cm. Bol to výrad. Druhý srnec sa ukázal za ním. Toho som už nevedel prečítať, lebo už bolo príliš veľké šero. Rýchlym krokom som sa ponáhľal domov, kde som sa úspešne vrátil niečo po ôsmej večer. Bol to nádherný deň a opäť ma ten revír nesklamal.

Srnčiu hlavu som napokon našiel v agáčine, kde som na ňu takmer stúpil.

autor: Róbert Velebný
foto: autor
spracoval: František šiška

KONIEC_CLANKU1

Tags: