LOVEC | Z poľovníckej knižnice
5784
post-template-default,single,single-post,postid-5784,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z poľovníckej knižnice


TITULKA_KNIZNICA

Teplé lúče augustového slniečka prehrievali zem natoľko, že starý horár sa mohol každú chvíľočku posadiť na zem, ba i poležať si trochu, nabrať čerstvých síl a pomaly z nohy na nohu sa blížil na svoje obľúbené miestečko na hrebeni tam, kde starý dubisko už tiež melie z posledného. Jeho hrubé konáre, hrubšie ako okolité mladé duby znamenali, že je už veľmi starý. Veď horár si ho pamätá ako chlapec a už vtedy bol v lese najväčší. Za tých osemdesiat rokov aj dub zostarel, kôra na ňom zdrsnela, zmohutnel, len búrky zavše ktorýsi konár odlomili.

Veru, veľa si toho pamätá. Dve vojny sa popri ňom prehnali, koľkí mladí chlapci tu ležia neďaleko, koľko si ten chudák vytrpel. Už je však starý, v lese nemá rovesníka, má len jedného kamaráta, starého horára. Ten ho chránil ako oko v hlave, za celý svoj horársky život ani na chvíľu nedopustil, aby mu niekto ublížil. V jeseni zavše lístie pod ním povyhrabával, aby mu nedajbože náhodný požiar neublížil. Boli naozaj verní priatelia.

Posledné metre boli veľmi ťažké, horár už naozaj z posledných síl chcel dokázať, že ešte vládze sám navštíviť svojho priateľa: „Zdravím ťa, priateľu, ďaleko bývaš, keby si bol aspoň trochu bližšie, tam pod kopcom,  celé dni by som vysedával pri tebe.‟ Oprel sa horár o hrubý kmeň duba, chvíľočku mlčal, ale po chvíľke sa zase ozval: „Vieš, čo, priateľu môj, ty si mi stále pomohol, keď pršalo, zakryl si ma lístím a ja som nikdy nezmokol. Keď slnko silno pražilo, urobil si mi chládok. A pamätáš si ešte, keď som bol chlapec? Počkaj, sadnem si, lepšie mi bude posediačky. Stratil som kravičky, čo som ich mal vartovať. Ale vieš, behal som po lese a na kravičky som zabudol. Keď sa začalo stmievať, nemal som čo domov pohnať. Domov bez kravičiek som sa neodvážil, to by bol výprask. Ale vtedy ty si mi po prvýkrát pomohol. Ponúkol si sa a ja som tvoju pomoc prijal. Vyštveral som sa až do tvojej koruny, to bol pohľad ako zo strážnej veže. A veru našiel som kravičky, boli na lesnej lúčke dosť ďaleko a nebyť teba určite by som ich nenašiel. Za to som ti priniesol dve vedrá hnoja, keď si ešte pamätáš. Zahrabol som ho ku koreňom a ty si bol taký spokojný. Odvtedy sme sa stali naozaj dobrými priateľmi, zažili sme toho neúrekom. Máme si čo povedať, ty si mi zachránil život viackrát, aj ja tebe. Veď tak sa na dobrých kamarátov patrí, nie? Spomínaš ako v štyridsiatom štvrtom si mi po prvýkrát zachránil život? Ej, ja na to nikdy nezabudnem,‟ trochu sa horár pomrvil, vytiahol cigaretku a zapálil si. Iba trošku šlukoval, lebo pľúca už boli choré a toľko dymu ako zamlada by už ťažko zniesli. Párkrát si ešte potiahol a pokračoval ďalej.

„V dedine ma chlapi nahovorili, ty si mladý a les poznáš najlepšie, pôjdeš k partizánom po hrebeni popri dube a zanesieš im chleba a nové správy. Zbabelec som nebol a partizáni boli všetci dobrí kamaráti. Bolo to síce priďaleko, ale vtedy to bola pre mňa hračka. Keď sa stmievalo, už som bol na chodníku ku zemľanke. Partizáni ma prijali ozaj ako kamaráti, zajedli teplého chlebíka, povypytovali sa, čo je nové, zapili takou čudnou pálenkou. Veľmi mi nechutia, bola akási prihorká a silno pálila na jazyku. Okolo polnoci som sa chcel vrátiť späť, trafil by som hoci poslepiačky, ale oni vraj, kdeže teraz na noc pôjdem. Oddýchni si, trocha sa prespi a skoro ráno pobehneš raz – dva. Bola to preveľká chyba, mohla ma stáť život, nebyť teba, kamarát môj. Už som bol skoro na našom, keď tu zrazu: „Halt, Hände hoch, partisan!‟ Ako keby do mňa hrom udrel. Skočil som do malinčia, čo rástlo pri chodníku z oboch strán a hybaj kade bližšie. Ešte šťastie, že Nemci boli v lese trocha poniže chodníka. Skočil som tak trochu bokom a potom poza stromy po malinčí až sem. Spustili paľbu zo samopalov, ale chvalabohu, nechytila ma ani jedna. Tých Nemčúrov bolo zo päť alebo šesť, ešte dobre, že nemali so sebou psa, lebo to by mohlo skončiť oveľa horšie.

V momente som sa vyškriabal až do koruny a učupený na jednom konári som bol zo zeme neviditeľný. Nemci prebehli po chodníku, pozreli sa aj hore, ale nezbadali nič, len hustú vysokú korunu. Nadávali čosi po nemecky a bežali ďalej po hrebeňovej ceste. To som mal šťastie. Dole som zišiel až večer, od strachu som sedel v korune celý deň. Až keď bola úplná tma, zišiel som dolu a za pár minút behom ako srnec som bol doma. Vieš, sú chvíle, keď naozaj mi ešte aj teraz behá mráz po chrbte.‟

Horár vstal, podišiel ku hrubému kmeňu, pohladil ho a v očiach sa mu zaleskli dve slzičky. Prišlo mu trochu ľúto tých ubehnutých rokov. Aké to bolo krásne, hoci sme nežili v prepychu, ale bolo nám tak veselo, takí sme boli šťastní.

„Ubehlo to ako voda a už mám ostali len spomienky.‟ Horár si znova sadol na svoje miesto, natiahol si nohy a trochu sa vystrel do starého lístia. Zem bola teplá a trochu si poležať, nabrať nových síl, to predsa horárovi mohlo len prospieť. Lesný koncert horára pomaly uspával, spev vtákov mu pripomínal časy, keď ešte chlapci po letných večeroch pri ohni pospevovali krásne pesničky, na ktoré tak rád spomína.  Ešte aj teraz si sem-tam nejakú zanôti, lenže už to nie je ako kedysi. Privrel oči a pomaly sa mu začal snívať sen o ďalšom hrdinskom kúsku priateľa duba:

„Bolo to už po vojne, keď mal nastať mier a pokoj. Len čo skončili Nemci, prišli banderovci. Utekali preč smerom na západ. Kade prešli, nechávali za sebou len slzy a krv. Drancovali, zabíjali, boli horší ako besná zver. Aj to je ešte slabé prirovnanie. Jedného jesenného dňa, keď už všetky roboty boli doma porobené, vybral som sa trochu do lesa. Aspoň sa dozviem, čo je tam nového, či k nám neprišla dajaká nová zver. Skúsim to po hrebeňovej ceste okolo starého kamaráta. Už zďaleka bolo vidno stúpajúci dym spod veľkého duba. Pridal som do kroku, aby som čím skôr bol nápomocný, veď ma kamarát potrebuje, možno horí. Ale veď včera pršalo, ešte aj dnes ráno, nemôže tam nič horieť. Trochu ma to upokojilo. Žeby nejaký náhodný zblúdilec si sušil mokré šatstvo, alebo si snáď opeká slaninku? Ani mi vo sne nenapadlo to, čo som o malú chvíľku uvidel.

Bolo ich dvanásť. Každý mal zbraň a zhovárali sa po ukrajinsky. Hneď som vedel, čo to znamená. Ešte šťastie, že som bol opatrný a dobre schovaný, mal som ich ako na dlani. Až ma srdce bolelo, keď som videl, ako oheň oblizuje spodné konáre môjho kamaráta. Po chvíľke doviedli z lesa kravu, priviazali ju k hrubšiemu hrabu a jeden z nich, taký silný ako býk, jej z celej sily vrazil veľký nôž do krku smerom k srdcu. Zapotácala sa, ale ostala stáť. Krv sa valila ako z dajakého suda. Po chvíľke kľakla na predné nohy, zadné sa jej podlomili a zvalila sa na zem. Potom ju raz – dva odrali a začali na paliciach opekať kusy mäsa. Hltavo ho jedli polosurové. Museli byť veľmi vyhladovaní, lebo poniektorým ešte aj krv po brade stekala. Samozrejme, že to zapíjali nejakou pálenkou, ktorej mali nadostač. Zvyšné mäso povešali po konároch duba. Keď chceli zavesiť posledný kus zo zadnej laby, konár praskol a všetko mäso spadlo na zem. Na, tu máš, aspoň takto sa im môj kamarát pomstil. Obetoval jeden konár, len aby tým votrelcom uškodil. Ešte sa dlho hašterili, až nakoniec naložili, čo sa dalo, do ruksakov a pobrali sa hrebeňovou cestou rovno na západ.

Vystúpil som z úkrytu a okamžite uhasil oheň. Ten ma žral najviac. Veď toľko lístia ohorelo, bodaj by vás čerti vzali všetkých, vy banditi! Ani sa neunúvali odpratať črevá a kosti. Za odmenu som ich zahrabal pod dub. Aspoň trošku živín sa mu dostane. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že kravu ukradli z poľa zo susednej obce.‟

Horár sa zobudil, otvoril oči a tíško si len tak pre seba zamrmlal. To nie je sen, takto to bolo, presne takto. Tí bastardi ešte aj dvoch ľudí z inej obce zamordovali, ženy znásilnili. Hneď aj dostali “odmenu”. Prišli vojaci, pochytali ich a piatich zastrelili hneď v lese, keď sa nechceli vzdať. Ostatných kamsi odviedli. Tak im treba, ešte horšie si zaslúžili. Starký si sadol, vytiahol ďalšiu cigaretku a zapálil si. Vychutnával, ako keby sa učil fajčiť, bál sa potiahnuť na ostro, lebo kašeľ by ho azda aj zadusil.

Ej, bože môj, kde sú naše mladé roky, keď sme fajčili jednu o druhú a naplno, nie takto. Dub zašumel, akoby chcel povedať, že so všetkým súhlasí. Ale prečo by nemal, veď kamarát len pravdu spomína. Horár sa nadýchol a začal znova spomínať:

„Bolo to tiež tesne po vojne a dreva bolo treba veľmi veľa. Skoro všetky obce na okolí vyhoreli a taký strategický materiál ako dubové drevo bol veľmi vzácny. Bolo to len šťastie, keď v to zimné ráno po snehu som vystopoval diviaka, ktorý smeroval k môjmu dubu na žalude. Tých pod ním bolo v tom roku veľmi veľa. Uživili by sa nimi i viacerí celú zimu. A ako tak kráčam po stope smerujúcej rovno pod duba, až som zdúpnel. Štyria chlapi obstáli strom a už aj ho začali píliť veľkou ručnou pílou. Zakričal som z plného hrdla a vzápätí nasledoval výstrel do vzduchu. Chlapi prestali rezať a nechápavo hľadeli, čo sa deje. „Okamžite od toho duba zmiznite, lebo vás tu …,‟ nedokončil vetu, lebo preľaknutí chlapi sa dali na útek, ba aj pílu zabudli pri dube. „Ešte raz vás tu chytím, ja vám dám, banda jedna mizerná! Režte si čo chcete, ale tento nie. Je vám to jasné!?‟ Tí štyria boli už ďaleko, keď rozčúlený horár prestať nadávať a zisťoval rozsah poškodenia. Len zopárkárt potiahli pílou, akurát prerezali kôru na jednom mieste, ale nič vážne. ako málo chýbalo a už by som ťa stratil, skľúčeným hlasom sa prihováral priateľovi a premeral si ho celého, aký bol veľký. Na čas bol pokoj, až do tej doby, keď sa začala ťažba dreva robiť spôsobom vyrubovaním pásov. Darmo posledný prosil i hrozil, no nepomohol si. Veď  mi zachránil život, ja ho mám teraz obetovať? Na to zabudnite a hotovo. Prišiel správca, ale ani on lepšie nepochodil. Dokonca sám riaditeľ lesného závodu musel vyriešiť spor. Po vypočutí horára sa mu duba uľútostilo a dal príkaz nechať ho tam, kde je bez ujmy.

„Bolo to radosti, už druhý krát som ťa zachránil a som na to veľmi hrdý. Hoci nátlak bol veľký, no neustúpil som.‟ Dub zakýval mohutnou korunou na znak vďaky a lístie tak zašumelo, až horár myslel, že to búrka ide. Dlho potom obaja mlčali, ale starý horár sa vyrozprával ako svojmu starému kamarátovi. Veď oni si veľmi dobre rozumeli.

„Pamätáš sa ešte na tú poľovačku v zime v šesťdesiatom štvrtom? Boli sme dobrá partia a divé svine chodili pod duba skoro každú noc. Bolo nás osem strelcov a dvaja honci so psíkmi. Tam v údolí kde bola hustá mladina, zaľahla celá črieda diviakov. Presne podľa plánu postupovali honci po mladine a snažili sa ich vytlačiť smerom ku hrebeňu, kde boli rozostavení strelci. O chvíľu ich vyrušili a všetko sa valilo smerom na hrebeň, presne na strelcov. Padlo veľa výstrelov, ale ten posledný bol od ostatných. Po prvom výstrele zaryl prednou časťou tela do snehu. To som ešte nevedel, že poranená je len ľavá predná noha. Pribehol psík a začal na diviaka dobiedzať. Asi zo štyridsiatich metrov som vystrelil druhýkrát z druhej brokovej hlavne. Vtedy nikto z nás ešte guľovnicu v združení nevlastnil. Mali sme len klasické dvojkové brokovnice a jednotná strela „Brenecké‟ bola používaná na lov diviačej zveri. Zásah nebol presný, tuším, že to dostal namäkko. Otočil sa a hybaj ho rovno na mňa. Pamätám sa, že jediné, čo som mohol urobiť, bolo urýchlene vyskočiť na najbližší konár veľkého duba. Ešte mi aj do nôh zavadil. Lenže psík ma nedal, zahryzol sa mu do stehna a bleskovo odskočil. Diviak zrúkol a pustil sa za psom. Vtedy som skočil na rovné nohy a puška bola v momente znovu nabitá. Keď sa diviak trochu zastavil a otočil, vystrelil som znovu. Tentoraz to bolo na komoru presne. Ešte sa snažil ma znovu napadnúť, ale ďalší výstrel ho definitívne zrazil na zem. Výrad bol veľký. Dva lanštiaky, dve prasiatka a jeden veľký, asi stopäťdesiat kilový kanec.‟

„Neviem, neviem, ako by to skončilo, keby si kamarát môj nepustil tak nízko konár. Ten by ma riadne ponabíjal, ani pes by mi nepomohol.‟Starý horár si znovu zapálil cigaretu, ale už poťahoval zriedkavejšie len tak zo zvyku, aby sa mu niečo pod nosom dymilo. Trochu si odpočinul a spustil ešte jeden príbeh, ktorý mu veľmi silno utkvel v pamäti. …

úryvok z knihy: Posledná spoveď starého horára
autor: Miron Cerula

KONIEC_CLANKU1

Tags: