LOVEC | Z lovcovho denníka
5611
post-template-default,single,single-post,postid-5611,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


TITULKA_DIVIAK

Ráno bol zraz na hájovni, kde som ako chlapec vyrastal. Všetko som si znovu prezeral, no najviac môj pohľad strhávali veci ktoré tu boli pravdepodobne už vtedy. Na zraze bolo veľa známych, s ktorými som sa po roku vždy rád stretol. Začiatok sezóny spoločných poľovačiek je na to ideálny.

Po nástupe sme sa k prvému pohonu presúvali vozidlom, debatovali sme o zveri a ja som pozoroval ako sa podpísal zub času na lesných porastoch za posledných 15 rokov, teda od vtedy, čo som tu bol posledný krát.

„Hospodár svoju zver dobre pozná,“ vravel som si v duchu na mieste, kde sme prekračovali brázdy čerstvo rozryté diviakmi. V ranej hmle bolo presne vidieť, kadiaľ diviaky prechádzali, ich prítomnosť dokazovalo množstvo čerstvých stôp. Pri lese, mňa a štyroch ďalších  strelcov rozostavil miestny člen, tvorili sme ľavé krídlo. Okraj lesa pripomínal písmeno L, vpravo asi 40 metrov stál kamarát Marek a za ním dlhoročný priateľ Jaroslav. Naproti, asi 50 metrov za mladinou a kríkmi stál ďalší strelec. Vylúčil som teda strany kde nemôžem strieľať a určil jediný možný smer bezpečného výstrelu – priamo za mňa na pole.

Pohon začal.

Honci so psami prešli okolo mňa a asi štvrť hodiny sa nič nedialo. Potom prebehla popri mne  jedna srna, zo spodnej časti honu sa začalo približovať hlásenie psov. Vzápätí padla prvá rana a hneď nato zhluk niekoľkých ďalších výstrelov, brechot psov sa znovu priblížil. Pred Marekom z porastu na pole vybehol lanštiak, vidím ako jeden bočný strelec ťahá priamo za ním v mojom smere, padá výstrel. Diviak zostal v ohni, no výstrel smeroval priamo na mňa a rakúsky hosť ďalej mieri mojím smerom. Mávam rukami a dúfam že ma vidí, strelec spravil niekoľko krokov, asi aby som nebol v priamom smere streľby, našťastie diviak zostáva ležať a ďalších výstrelov nie je potreba. Po chrbte ma prešiel mráz, nerozumiem prečo stojíme do L a nie v jednej línii vedľa seba? 

po nehode

Tesne po incidente

Počujem hlásiť psy, pomaly sa približujú. Spomínam ako pred 15. rokmi, tu na tomto mieste ulovil hospodár kapitálneho kanca, bol problém naložiť tú ťarchu na kapotu malého autíčka s ktorým vtedy chodieval do lesa, bol to fiatík 600. Túto chvíľu pripomína čiernobiela fotografia …

Z myšlienok ma vytrhli blížiace sa kroky, vstal som zo stoličky a podišiel ku kríku. Vidím veľkého diviaka, dorážajú naňho dve lajky a teriér, občas sa ozvú. Som za kríkom a rozoznávam siluetu silného kanca, no ani sa nepohnem. Beží okrajom lesa, asi 4 metre od porastu, na streľbu nemyslím, pre mňa je zážitok vidieť takého rytiera z tejto blízkosti. Dostáva sa na moju úroveň. Asi zaregistroval moju siluetu za kríkom – ten pohľad vypovedá za všetko … otáča sa proti mne! Rúti sa priamo na mňa, s nabitou zbraňou cúvam naspäť do poľa, tak rýchlo ako sa len dá. „Má impozantné zbrane,“ prebleslo mi hlavou. Odstúpim do strany a predpokladám, že po náznaku útoku bude pokračovať svojím smerom. Ale on sa hrnie priamo na mňa, pušku opriem do ramena a v optike sa zjavia zbrane, „predsa ich nerozbijem“ letí mi hlavou.

po 2 tyzdnoch

Po 2 týždňoch

Stláčam spúšť. Diviak pootočil hlavu a rana dopadá niekde na krk. Čakám, že sa okamžite zlomí, ale ani nepribrzdil. Skokom sa na mňa rúti. Okamžite prebíjam a neviem či to stihnem, záver letí dozadu, za ním prázdna nábojnica. Zatváram záver a od pása mierim na čierny kolos, čo sa na mňa valí. Chcem urobiť prehmat zo záveru na spúšť no vtom mi guľovnica nárazom kanca letí z ruky. Myšlienky mi vravia že je zle, „ja mám holé ruky a tá veľká čierna hlava trhá zo strany na stranu.“ Odskakujem, no diviak mi podráža pravú nohu a okamžite, ešte predtým ako dopadnem, cítim ako trhá a ryje. Ležím na zemi a kým sa stačím pohnúť, prichádzajú údery na bok. Snaží sa ma otočiť, chce sa dostať na brucho. Prichádza tupá bolesť hlboko v nohe, je zle! Musím sa z toho dostať, ide mi o život. Rukami, nohami, kanca odrážam, na páse mám veľký lovecký nôž, no obe ruky potrebujem. Kričím, chytám ho za hlavu a v tvári cítim jeho zlepené štetiny. Jeho telo je ako kameň, cítim tú obrovskú silu. Nohami sa odrazím, prevrátim sa a vstávam, bežím. Bojím sa otočiť mu chrbtom, kľučkujem a snáď dvakrát alebo trikrát sa mi podarí uhnúť. Konečne odbieha, už sa neotáča a pokračuje svojím smerom, psy bežia za ním.

po 4 tyzdnoch

Po 4 týždňoch

Snažím sa dostať k zbrani ale je to zbytočné, výstrel znemožňujú prenasledujúce psy. Diviak sa stráca v tráve, je neskoro, lov pre mňa skončil. V nohaviciach na stehne cítim teplo, vidím diery, okolo sú veľké krvavé škvrny, bolí to. Snažím sa dokrívať k skladacej stoličke a podoprieť sa, pribieha Jaro. „Volaj sanitku!“, kričím. Som v šoku a motá sa mi hlava, „vezmite mi zbraň,“ cítim, ako mi v rukách oťažela. Prišli ďalší strelci, podopieram sa o rameno a pomaly krívam k autám. Tam padám do trávy, ležím, oddychujem. Počujem ako Jaro volá sanitku, „bude to dobré,“ vravím si. Krv tečie, nestrieka. „Tepna to nebude, … bude to dobré!“ Nehovorím, šetrím energiu. Zem je studená. Sanitka! Počujem sirénu, je tu. Zdvíhajú ma na nosidlá a zasúvajú do auta.

Je tu skúsený doktor, vodič a sestrička, teraz to už bude dobré. Idem známou krajinou, míňam svoj rodný dom a hľadám telefón, musím zavolať manželke. Ráno, keď sme sa lúčili, vravela, „a dávaj si pozor!“

V hlave sa mi celá dráma stále opakuje, je to ako slučka, trvá to niekoľko nocí. Čo som mal urobiť inak? V sne sa snažím viac odskočiť, rýchlejšie prechytiť záver a potiahnuť spúšť, ale nejde to … Pamätám sa ako diviak reagoval, keď som začal kričať, „Áááá, pomóc!“ Zľakol sa, na chvíľu sa zarazil a ja som mal čas prevrátiť sa a vstať. Ako sa tomu nabudúce vyhnem? Mám snáď hneď ako nejakého uvidím, pripraviť zbraň a pokúsiť sa uloviť ho? Strieľal som asi z troch metrov, no aj tak ho to nezastavilo!

Teraz, pár dní po súboji, ležím s tromi tržnými ranami o veľkosti 12 centimetrov v nemocnici a nemôžem sa zbaviť myšlienky „Čo som mal spraviť inak?“

„O kúsoček vedľa a mal ste posledné tri až štyri minúty života, ak by zasiahol tepnu,“ vraví doktorka, ktorá ma operovala. V tom mieste by bolo ťažké zranenie zaškrtiť a rana by sa musela upchať prstami alebo celou rukou a tlakom zastaviť krvácanie.

Pokiaľ by sa to stalo môjmu kolegovi vedľa mňa, musím okamžite s krikom zaujať diviaka a čo najskôr sa priblížiť, ide o sekundy. Až teraz si uvedomujem zjavnú výhodu guľového dvojaku, prípadne brokovej dvojky, účinok okamžitého použitia druhého výstrelu v podobných situáciách môže zviera zastaviť. Pyšne som veril, že so svojou guľovnicou dokážem vyriešiť akúkoľvek situáciu.

Po tomto stretnutí cítim omnoho väčší rešpekt, pri love budem opatrnejší a dohľadávať už nikdy nebudem sám.

spísané v trebíčskej nemocnici dňa 3. 11. 2011
autor: Michal Bedlek
foto: 

KONIEC_CLANKU1

Tags: