LOVEC | Zo sveta
5543
post-template-default,single,single-post,postid-5543,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Zo sveta


TITULKA_ZOSVETA

Či v tom hľadáme spôsob obživy alebo vášeň, sme do určitej miery všetci lovci – ale je to o tom, ako sme sa rozhodli naplniť tento inštinkt, ktorý určuje náš osud a životy ľudí okolo nás, hovorí Caspar Walsh, ktorému toto poznanie, aj keď nepriamo, zachránilo život.

Z detstva

Z detstva

Londýn nie je miesto, ktoré by ste spájali s lovom, ale vyrastal som tam v 70. rokoch, bolo to všade okolo mňa, vo dne aj v noci. Hrozba bola priamo za dverami mojej izby. Zločin bol spôsob, ako môj otec zarábal na živobytie a v dôsledku tejto jeho voľby, bol náš dom neustále v ohrození iných zločincov a pod tlakom neustáleho prenasledovania políciou.

Dospel som k záveru, že svet je nebezpečné miesto, plné predátorov a tak som si zvolil rovnakú deštruktívnu cestu ako môj otec. Ušiel som o vlások pred dlhodobým trestom odňatia slobody.

Pomaly, v priebehu času, som sa vydal na cestu rehabilitácie po liečení zo závislosti od drog, alkoholu a snažil som sa napraviť svoje násilné chovanie. Táto cesta ma priviedla k práci s mladými mužmi, ktorí vyrastali v rovnakom prostredí. To čo nás spájalo bol spoločný „rituál“ prechodu k lepšiemu životu. Úplne inému životu ako sme viedli doteraz, avšak bez otcov, ktorým by sme mohli veriť, že nás bezpečne prevedú od detstva k dospelosti. Tento prechod sme museli iniciovať sami. A to sa nie vždy úspešne podarí.

Môj život s drogami, alkoholom a násilím ako bežnou každodennou súčasťou sa zdal mnohokrát jednoduchší, hoci som videl. že je inšpiráciou pre mladých mužov vo väzení, to, ako sme pracovali a to by ma malo napĺňať. Ale ja som stále nemohol plne dôverovať alebo sa pripojiť k iným ľuďom. Príroda bola vždy miesto úniku a útechy, a to bolo aj to miesto, kde sme s mladými neskôr po mojej skúsenosti pracovali. Prechádzali sme sa, rozprávali sa, zdieľali svoje príbehy počas posedení pri ohni. Našli sme vzájomné spojenie a útechu. Ale to ešte nebolo dosť. Nestačilo to. Každý z nás mal svoje zranenie, ktoré potrebovalo liečbu.

Raz v lete som zamieril na juh Devonu do tábora so skupinou priateľov, ktorí chceli prežiť týždeň, v lone prírody, zbieraním rastlín a lovom. Druhý deň ráno som zamieril k vode s harpúnou, rybárskym vybavením, ktoré patrilo môjmu priateľovi. Neoprén, záťažový opasok, plutvy a spomínaná harpúna. Napriek tomu, že som celý môj doterajší život bol ako „štvaná zver“, alebo v ďalšom prípade, ako ten, ktorý „zver“ prenasledoval, nikdy som vlastne neulovil živého tvora, nepripravil ho o život.

Caspar

Prevažná väčšina integračných aktivít sa uskutočňuje v prírode

Chvíľu po ponorení do jasného oceánu, sa na bielom piesočnatom dne, dole podo mnou, objavil živý tvor. Bol to homár. Neskôr mi skúsenejší priateľ povedal, že mohol mať tak 30 rokov a to je horná hranica veku, ktorého sa tieto živočíchy dožívajú. Poviete si možno „obyčajný homár”, ja som však bol naplnený strachom a úzkosťou. Keď som tieto pocity prekonal zatiahol som spúšť a šíp prešiel zvieraťom. Cítil som zúfalstvo, ale napriek tomu som bol odhodlaný zasadiť rýchlu čistú smrť. Priniesol som homára na pláž so zmesou pýchy a hanby, moji priatelia konštatovali „zabil ho čisto a priniesol jedlo“.

V nasledujúcich týždňoch som si všimol, že sa vo mne niečo mení. Pokračoval som s lovom rýb. Pritom som sa cítil podobne konfliktne. A kládol som si otázku: „jedol by som zvieratá, no som pripravený ich loviť, a to s najvyšším rešpektom? To, čo sa menilo vo mne bolo neočakávané: hlbší pocit prepojenia s ostatnými ľuďmi, so zvieratami, s planétou.

Skupina mladých mužov, ktorých sme neskôr vzali na toto pôsobivé miesto, strávila väčšinu dospelosti vo svojich väzenských celách. Chvíľu to preto trvalo kým sa aklimatizovali na krásne pláže. Dali sme každému z nich rybársky prút a vyrazili dole k pobrežiu. Pôsobili, ako by to robili celý život.

Jeden mladík čoskoro chytil malú rybu. Priniesol ju hrdo k ohnisku a zdvihol ju. Bol horlivý v odhodlaní zabiť ju. Povedali sme mu, že sa chystá zobrať život, musí to byť čisté, rýchle a úctivé. Musíš ju potom pripraviť a spoločne ju zjeme. Chvíľu bolo ticho, v tom momente sa jeho tvár zmenila z krvi žiadostivosti, k hlbokej zamyslenosti. Nasledovalo uznanie. Zabil rybu, uvaril ju a jedli sme ju v hĺbavom tichu.

Neskôr, v priebehu dňa k nám prišiel tento mladík a povedal niečo, pre neho v tom momente absurdné. „Keď som vzal život rybe, prvýkrát v živote som cítil súcit s obeťami mojich zločinov“. Jeho precitnutie bolo oveľa rýchlejšie ako moje. V nadchádzajúcich rokoch, sa táto skúsenosť s mladými mužmi, ktorých sme priviedli k oceánu na ryby, opakovala znova a znova.

Lov je starobylý rituál, ktorý bol srdcom komunít po celej planéte po tisícročia. Na západe, je do značnej miery zabudnutý. Pri absencii spoločenstva, ktorému môžete veriť, mladí muži začínajú sami. To je nebezpečné, často smrtiace územie. Pracoval som s mnohými mladými mužmi väznenými za násilnosti spáchané v spolupráci s gangom. Tieto zločiny boli spáchané ľuďmi, ktorí sa cítia sami na okraji spoločnosti a života. Veria, že nemajú čo stratiť. Vedia však, že sa niečo dramatické deje v tejto fáze ich života – je to v ich DNA; ich rodová pamäť.

Caspar-Walsh-with-partici-001

V lone prírody…

Nemusíte zabíjať zvieratá aby ste pochopili transformačnú silu vedomého lovu. Mladí ľudia, s ktorými pracujeme sa zúčastňujú aj lukostreľby. Strieľa sa pritom na terče a repliky zvierat.

Aj keď pomalšie ako pri živom zvierati, rovnaký priebeh transformácie zaznamenávame aj tu. Rovnaké uznanie a prechod od „ja“ k „my“. Vidíme to znova a znova.

Všetci sme „lovci“. Pri hľadaní obživy, prístrešia, lásky máme na výber. Môžeme loviť s nezmyselným násilím a bez ohľadu na posvätnosť života, alebo môžeme loviť s rešpektom a dôstojnosťou, brať len to, čo potrebujeme. Keď nastane náš čas, staneme sa „pokrmom“ my. To je zásadné poznanie a spája nás s cyklom života. Toto poznanie v nás prebúdza zabudnutý rešpekt a pochopenie, že sme súčasťou prírody.

Pochopenie, to je to, čo nás spája samých so sebou, k sebe navzájom a k širšiemu, planetárnemu ekosystému.

TITULKA_PUBLIKACIE

Titulka autorovej publikácie

Stále viac a viac mladých mužov sa hlási k armáde prípadne sa angažuje vo vojnách. Nie sú plne pochopení, pretože oni v skutočnosti hľadajú príslušnosť k nejakému kmeňu. Hľadajú pochopenie loveckej komunity v každej možnej forme, vnútornej, vonkajšej, dravej a vedomej. Je kľúčom k zmene tejto katastrofálnej životnej cesty. Prepojením s prírodou tým, že pochopíme význam, aký má lov v našom živote môžeme lepšie pochopiť, kto sme, a aké miesto máme vo svete.

TITULKA_PUBLIKACIE_02

Titulka autorovej publikácie

Sme lovci až do špiku kostí, vždy sme boli, vždy budeme. Potrebujeme skutočné povedomie o posvätnosti lovu a jeho integrácii v spoločnosti, upriamiť jej pozornosť, našu pozornosť, na to, ako jeme, ako pracujeme, že tým môžeme liečiť sami seba, jeden druhého a vzájomnú komunikáciu so svetom prírody. Vedomý lov nám dáva jasnú cestu k záchrane planéty namiesto aktuálnej cesty, ktorá smeruje dole k zatrateniu. Sme divoký až do špiku kostí a táto naša divokosť potrebuje disciplínu a z toho plynúce uznanie. Môže to byť silou pre kreatívnu, kolektívnu, globálnu transformáciu.

autor: Caspar Walsh
foto: archív

KONIEC_CLANKU1

 

Tags: