LOVEC | Z poľovníckej knižnice
6223
post-template-default,single,single-post,postid-6223,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z poľovníckej knižnice


Mnohé staré múdrosti platia dodnes. Príslovie, ktoré vzniklo ešte v starom Ríme „časy sa menia a my sa meníme s nimi‟, v plnom rozsahu platí i pre poľovníctvo, presnejšie povedané pre poľovné hospodárstvo. Pôvodné ekosystémy na území Slovenska okrem prirodzených zmien prechádzali aj sociálnymi a ekonomickými zmenami, ktoré okrem iného formovali i jeho súčasnú faunu. Rozvoj civilizácie okrem progresu však vždy prinášal aj problémy, ktoré ľudstvo, ak chcelo prežiť, muselo riešiť. Postupné zvyšovanie počtu obyvateľstva našej planéty spôsobilo zväčšenie antropického tlaku na prírodu a v tej súvislosti došlo aj v ekosystémoch k nebývalým zmenám. Do istého času boli však reverzibilné a vďaka regeneračnej schopnosti prírody i zvládnuteľné. Vzťahuje sa to aj na živé organizmy, ktoré sa v záujme prežitia vždy dokázali vyrovnať často i s veľmi negatívnymi vplyvmi a rušivými zásahmi človeka. Rímsky básnik Horátius napísal „Naturam expellas furca, tamen usque reccurret‟, čiže „márne vyháňaš prírodu hoci vidlami, aj tak sa vracia‟. Jeho múdrosť platila i v prípade poľovnej zveri, ktorej na našom území bol dostatok až dovtedy, kým nezodpovedný človek nezasiahol do jej stavov natoľko, že sama by sa s negatívnymi vplyvmi už nedokázala vyrovnať.

V súčasnosti, keď sa v našich revíroch stretáme s prezverením napríklad jelenej zveri, keď sú známe neúnosne vysoké stavy medveďov, si len ťažko vieme predstaviť, ako bolo možné, že v polovici 19. storočia v lesných revíroch už takmer ani nebolo čo loviť. Je to na prvý pohľad nepochopiteľné, lebo vieme, že v tom čase boli negatívne vplyvy technickej civilizácie zanedbateľné, nehovoriac o tom, že sa napr. ťažilo oveľa menej dreva ako dnes, preto rastlinné spoločenstvo lesa sa natoľko nedevastovalo ako v súčasnosti.

Pozrime sa na zdanlivo paradoxnú situáciu podrobnejšie.

Danielia zver sa v tom období chovala vo zverniciach alebo v tom období chovala vo zverniciach alebo v zámockých parkoch a keď ju niekde aj ulovili, tak iba kvôli jej kuchynskému spracovaniu na spestrenie jedálneho lístku šľachty. Srnčej zveri bolo vtedy na našom území viac, lenže v určitých oblastiach ju výrazne ohrozovali predátory.  Muflónia zver u nás vtedy ešte nebola vôbec. O svoju existenciu bojovala diviačia zver, neustále napádaná vlčími svorkami a ohrozovaná morom ošípaných. V dávnejšej minulosti sa u nás nachádzalo viac jelenej zveri, tú však, ako tvrdia vtedajší autori, postupne likvidoval nadmerný lov. Preto sa neskôr vyskytovala iba ojedinele v nerušených ekosystémoch Východných Karpát, ale i na západnom Slovensku, kam sa dostala predovšetkým migráciou zo susedných moravských chovov. Polyhistor Matej Bel (1736) vo svojom diele Notitia Hungariae síce spomína prítomnosť jelenej zveri v župách Bratislavy, Hont a Novohrad, čo potvrdzuje i rytina jeleňa zo Stupavy z 18. storočia, no neskorší kronikári ju už uvádzali takmer ako relikt.

Jeleň rytina

O výskyte jelenej zveri na Slovensku botanik a prírodovedec A. Rochel (1821) v štúdii o prírode vtedajšieho Horného Uhorska napísal toto: „…v našich lesoch sa jelenia zver už nevyskytuje vo väčších čriedach.‟ Takisto Baeuregard, riaditeľ jelšavsko-muránskeho fideikomisu, neskôr presláveného svojím chovom poľovnej zveri, v roku 1873 konštatoval, že v tom čase sa v revíroch v Slovenskom rudohorí a v Nízkych Tatrách nevyskytovala jelenia zver. Takmer neuveriteľnú skutočnosť, že pred viac ako poldruha storočím v našich revíroch okrem srnčej zveri nebola skoro nijaká zver, potvrdzujú i mnohé ďalšie písomné dôkazy.

Iná bola situácia malej zveri. Na území Slovenska sa nachádzalo veľké množstvo zajacov, jarabíc, prepelíc a už vtedy sa začínalo i s umelým chovom bažantov. Vysvetlenie je jednoduché: okrem prírodných podmienok i vtedajšie extenzívne poľnohospodárstvo vytváralo malej zveri tie najlepšie podmienky.

Úpadok stavov napr. jelenej zveri spôsobili viaceré pomerne zložité príčiny. Predovšetkým to bolo zrútenie feudálneho systému so všetkými sprievodnými javmi, ktoré sú súčasťou podobných závažných spoločenských premien. Šľachta, vlastniaca obrovské latifundiá, po stáročia bez zábran lovila zver, lebo jej to umožňovali vtedajšie výsady. Na jednej strane bezhranične využívala prírodné zdroje, ale nič nerobila pre to, aby ich aspoň čiastočne nahradzovala. Teda nielenže sa nijako nestarala o voľne žijúcu zver, lebo jej to umožňovali vtedajšie výsady. Na jednej strane bezhranične využívala prírodné zdroje, ale nič nerobila pre to, aby ich aspoň čiastočne nahradzovala. Teda nielenže sa nijako nestarala o voľne žijúcu zver, ani ju nijako nechránila. Takéto neobmedzené čerpanie bolo však možné iba dovtedy, dokedy príroda bola schopná samoobnovenia. Avšak samoregulačná schopnosť prírody je tiež limitovaná a preto po prekročení určitej hranice dochádza k jej devastácii.

Prispievali k tomu aj pomery v krajine, ktoré spôsobovali časté vojny, miestne nepokoje a vzbury, ktoré pokračovali aj po zbavení sa tureckého jarma (1685). Veľké škody tak obyvateľstvu ako aj prírode a zveri v nej žijúcej priniesli i ďalšie udalosti, akými bolo Rákocziovské povstanie (1704-1711), na západnom Slovensku napoleonské vojská (1810-1813), ale aj meruôsme roky (1848-1949). Prehrané vojny, potlačené vzbury, neúrodné roky vždy boli spojené s drancovaním prírodných zdrojov, teda i voľne žijúcej zveri. S tým súviseli aj veľké sociálne rozdiely vtedajšej spoločnosti. Obrovská bieda veľkej časti obyvateľstva priam nútila chudobu uchyľovať sa k pytliactvu, ktoré sa vždy znova a znova rozmáhalo i napriek prísnym represiám. Dodnes je známa argumentácia chudobných ľudí, prečo si v panskom chotári či lese ulovili zver: „Doma plačú deti od hladu, a mäso si behá po hore!‟

Na jednej strane bohatstvo a prepych, na druhej chudoba a hlad, taká bola realita nielen na Slovensku, ale i v ostatných európskych krajinách.

Šľachta alebo aspoň niektorí jej príslušníci, vlastniaci obrovské rozlohy polí a lesov si postupne začala uvedomovať, že ak chce i v budúcnosti poľovať, bude treba niečo vykonať, aby sa zastavil rapídny úbytok zveri. Osvietenejší príslušníci šľachty pochopili, že represálie a prísna ochrana zveri už nestačia a je najvyšší čas hľadať iné spôsoby, ktoré by zmenili kritickú situáciu. Ukázalo sa, že jediným riešením je znovuosídľovanie – reintrodukcia druhov, ktoré boli na úpadku, prípadne i reintrodukcia neautochtónnych druhov.

Dalo by sa povedať, že vyšla najavo pravda, podľa ktorej príroda sa síce dokáže sama postarať o udržanie ekologickej rovnováhy, lebo taký je jej zákon, no ak ju človek nadmieru narušuje, potom sám musí prevziať úlohu regulátora.

Tak aj na Slovensku sa od šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 19. storočia začalo po prvý raz v histórii zazverovať a to predovšetkým rôznymi druhmi veľkej zveri. Je pochopiteľné, že na túto úlohu sa nemohol podujať nik iný, iba majitelia pôdy a lesov. Prví priekopníci cieľavedomého a plánovaného chovu voľne žijúcej zveri sa tak súčasne stali i prvými ochrancami prírody. Pochopili, že lov zveri prestáva byť samoúčelnou činnosťou, športovou záľubou, ukojením loveckej vášne, ale že poľovníctvo sa musí stať prostriedkom cieleného chovu zameraného na skvalitnenie genofondu a v danom biotope prostriedkom na udržanie ekologickej rovnováhy.

Zriaďovanie dobre zazverených revírov si okrem finančných prostriedkov vyžadovalo odborné vedomosti, ktoré v tom čase vychádzali viac-menej výlučne z praktických skúseností.

Výstavba zverníc, trebárs aj aklimatizačných, si vyžadovala nemalé finančné prostriedky, podobne i nákup a dovoz zveri. Nákladné bolo aj najímanie spoľahlivého personálu či nákup krmiva. Také investície si mohol dovoliť iba majiteľ dobre prosperujúceho veľkostatku, lebo ich návratnosť bola dlhodobá a neraz i veľmi neistá. Je pochopiteľné, že medzi prvými “poľovnými hospodármi” boli príslušníci šľachty, neskôr si zásady po novom chápaného poľovníctva osvojovali aj niektorí priemyselníci, podnikatelia či finanční magnáti. Postupne sa o poľovné hospodárstvo stále viac začalo zaujímať tiež meštianstvo i keď je zrejmé, že vzhľadom na svoje finančné možnosti v menšom rozsahu, pričom v jeho pozornosti bola predovšetkým malá zver, lebo len na tú si mohlo dovoliť poľovať.

V tejto súvislosti len treba povedať, že okrem finančných prostriedkov, ten kto sa rozhodol pre nový spôsob obhospodarovania poľovných revírov, musel mať aj dobrý vzťah k zveri a prírode vôbec. V niektorých prípadoch možno o tom rozhodovala i spoločenská prestíž, no ani to neuberá na našom obidve ku všetkým, ktorí sa pred poldruha storočím rozhodli kráčať po celkom novom, aj keď menej schodnom „poľovníckom chodníčku‟.

V rokoch 1880 až 1900 do 35 lokalít na Slovensku bolo dovezených 1300 až 1400 jedincov jelenej zveri. Nie je však vylúčené, že ich bolo aj viac, len sa nenachádzajú v dostupných záznamoch. Do slovenských lokalít sa zver dovážala v prevažnej miere zo západoeurópskych zverníc, z niektorých sústredených chovov, ž ktorých pochádzal predovšetkým stredoeurópsky poddruh (C. e. hippelaphus)niekde už skrížený s karpatským jeleňom. Menej jelenej zveri sa dovážalo z Východných Karpát, resp. zo Slavónie (C. e. montanus). Žiaľ, pri takom veľkom počte dovezených jedincov dostali sa k nám tiež neautochtónne poddruhy, akým je jeleň ázijský maral a kanadský jeleň wapiti. V uvedenom desaťročí sa na Slovensko priviezol veľký počet danielej zveri a v našich revíroch sa veľmi rýchle udomácnila aj muflónia zver, ktorú vo svojich revíroch uprednostňoval Karol Forgách z Gýmeša.

Reintrodukcie, resp. introdukcie sa robili dvoma spôsobmi, pričom každý vychádzal z toho, že musí mať osobitnú zvernicu. Buď to boli aklimatizačné zvernice, z ktorých sa po určitom čase a primeranej aklimatizácii mohla vypustiť do voľnej prírody. V druhom prípade išlo o väčšie zvernice s rozlohou niekoľko tisíc hektárov, v ktorých sa chovala dlhší čas, pričom sa postupne selektovala, lovila a až po zrušení zvernice sa dostala do voľnej prírody. Sľubné výsledky tohto spôsobu introdukcie, žiaľ, prerušila prvá svetová vojna. Avšak napriek tomu sa práve vďaka uvedenému zazverovaniu uchovali u nás dostatočné stavy zveri a jej genofond, z ktorého bolo možné čerpať medzi dvoma svetovými vojnami. Z takto vytvorených základov vychádzalo aj po druhej svetovej vojne už na vedeckých základoch riadené poľovné hospodárstvo. Vďaka mnohoročnému úsiliu nadšencov, vedeckých pracovníkov a schopných praktikov sa v neskorších rokoch mohlo dostať slovenské poľovníctvo a jeho kuľtúra na potrebné miesto v Európe. Takto zdarne sa dovŕšili predsavzatia, zámery a práca priekopníkov intenzívneho poľovného hospodárenia.

V krátkosti sa treba tiež zmieniť o významnejších revíroch, v ktorých bol založený intenzívny chov poľovnej zveri. V Malých Karpatoch to boli panstvá v Malackých, Smoleniciach a v Stupave. V nitrianskom regióne, konkrétne v pohorí Tribeč to boli panstvá Jelenec (Gýmeš), Lefantovce a Topoľčianky, v Slovenskom rudohorí a v Nízkych Tatrách vznikol intenzívny chov poľovnej zveri v jelšavsko-muránskom fideikomis a v Betliari. V oblasti Vysokých Tatier, resp. Belianskych Tatier zase v Javorine. V chove malej poľovnej zveri celoeurópske uznanie si získali revíry v Slovenskom Mederi (dnes Palárikovo), ktorého vtedajší majiteľ Ľudovít Károlyi je dodnes považovaný za najúspešnejšieho poľovného hospodára druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storočia.

Majitelia uvedených panstiev na intenzívny chov poľovnej zveri obetovali celé svoje majetky a tak sa zaslúžili o uchovanie mnohých druhov zveri na Slovensku. Stáli pri zrode moderného poľovného hospodárstva a preto je našou morálnou povinnosťou spomenúť si na ich nezištnú činnosť. No nielen si spomenúť, ale aj poučiť sa z výsledkov, ktoré sa im podarilo dosiahnuť.

Medzi takéto osobnosti patril aj Ľudovít Károlyi, ktorého pamiatke je venovaná i táto publikácia. Naše ocenenie a úctu vyjadruje i pamätná tabuľa na kaštieli v Palárikove a jeho busta v parku v Budakeszi pri Budapešti, v ktorom sídli kancelária prezídia medzinárodnej poľovníckej organizácie – CIC.

Z knihy: ĽUDOVÍT KÁROLYI – vzorný poľovný hospodár


 

Tags: