LOVEC | Z poľovníckej knižnice
6539
post-template-default,single,single-post,postid-6539,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z poľovníckej knižnice


Istý poľovnícky spisovateľ pomenoval lesnú sluku jarným snom pravého poľovníka. Bol to veľký poľovník a tiež známy spisovateľ. Mal pravdu. Dôkazom toho je, že poľovníci z krvi, menší, či svetoznámi, sú väčšinou náruživí poľovníci slúk. Preto sa divím, že sa nájde niekoľko ináč dobrých poľovníkov, ktorí sa stavajú za zákaz jarného odstrelu alebo aspoň za jeho obmedzenie.

Len čo by sa zakázal jarný odstrel, prestala by byť sluka snom a v očiach poľovníka by klesla na úroveň sovy, holuba alebo kukučky. Jesenný odstrel slúk je u nás náhodilý a pomerne malý, takže tu vôbec nejde o vážnu poľovačku. Prehnané domáhanie sa ochrany vtákov sťahovavých, ako je sluka a prepelica, stáva sa u nás zakoreneným zlom. Pol sveta ich ničí puškou i všemožným iným spôsobom, preto náš príspevok k ochrane by nič neznamenal. Len poľovníci by boli bezdôvodne ukrátení.

Terajší odstrel by asi vyhovoval. Na ochranu tohto vtáka sme mnoho vykonali tým, že hľadanie so psom a kopanie na sluky patrí už minulosti. Veď na týchto poľovačkách sa strelilo najviac slúk. A konečne máme čo ochraňovať iné, naše.

jarny_sen

Na sluky poľujem od svojho detského veku a nemal by som svedomie zelený cech ukrátiť o postriežku na jarnom ťahu slúk, ktorú nejdem opisovať, lebo neporozumie písanému slovu ten, čo ju nezažil. Všeobecnou mienkou je zaradená medzi najkrajšie poľovačky, z ktorých si odnášame i bez úlovku mnoho dojmov.

S mojej strany k celému iba toľko, že so Stvoriteľom sa väčšinou zhováram vo svätej prírode a najviac som sa modlil na jarnom večernom ťahu slúk.

*

Trocha omámený jarným vetríkom a vôňou otvárajúcej sa zeme načúvam jedinečnej aprílovej modlitbe drozdov, kosov a ich menších pomocníkov, keď do fortissima zaznie vážny hlas nosatého kostolníka jarného chrámu prírody: Kvor! Psst!

A vtáci, poslušné deti prírody, náhle umĺknu, lebo vedia, že posledný hlas patrí vtákovi, oblečenému do farieb františkánov, ktorý teraz popreletuje všetky kúty lesa a hlási, že noc preberá právo dňa.

Na tento hlas zovrie krv každého poľovníka. Cítim, že som horší, ako vtáci, ba i iná zver, a márne, hlas predkov v krvi ľudskej zahluší všetko, výstrel zaburáca do tichého večera a lesná sluka mi padá k nohám, kde na rozlúčku so svetom otvorí svoj krásny vejár.

Sedím v chate pri ohni sám. Prezerám vtáka, ktorý ma urobil šťastným človekom aspoň na deň. Premýšľam, ako málo potrebuje človek k tomu, aby bol šťastný a aké šťastie potrebuje k tomu, aby držal sluku v ruke čo vlastný úlovok. Preto sa za ňou honí toľko poľovníkov, lebo nikdy nie je istá.

Pozerám na tohto tajomného vtáka, o ktorom sa už toľko písalo, zo života ktorého ešte mnoho nepoznáme, a spomínam.

Videl som ho tiahnuť pomaly, majestátne, videl som ho šľahnúť bleskurýchle, že sotva stačil za ním zrak, a obdivoval som jeho bravúrny let, ktorým zahanboval netopiere.

Raz som ho zastihol, keď dlhý zobák mal zastrčený v zemi, točil sa okolo neho a vydával divné zvuky. Strašil v zemi dážďovky. Tieto nedokonalé stvorenia, keď sú vyrušené, utekajú na povrch zeme, kam si za nimi ich najväčší nepriateľ, krtica, netrúfa. Vtedy som sa dozvedel, prečo jeho živé, pekné oči, ktoré po smrti rýchle vädnú, ako odtrhnutá jarná kvetina, ležia v bokoch tak čudnej hlavy. Kým dlhým zobákom znepokojuje v zemi dážďovky, oči číhajú na utekajúcu korisť…

Drobné tajnosti života slúk.

Oheň vyhasol, všade ticho a tma, usnul som…

*

Autor: Peter Kaššák
Použitá literatúra: Z knihy „Zelená Krv“ – Alexander Nicoliny, vydal Urbánek a spol. v edícii Lovecká knižnica sv. 2, Trnava 1943


Tags: