LOVEC | Poľovnícke poviedky
6507
post-template-default,single,single-post,postid-6507,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Poľovnícke poviedky


Skoré ranné slnko mu udrelo do očí. Prebral sa sediac na stoličke, kniha ležala na zemi spolu s okuliarmi, ktoré mali hrubý rám. Pomaly ponaťahoval stuhnuté svaly a pokúsil sa vstať z hojdacieho kresla. Nepodarilo sa mu to, takže padol naspäť do kresla a to sa rozhojdalo. Na chvíľu sa zahľadel z okna, slnko práve vychádzalo a hmla na lúke pred domom sa pomaly vytrácala. Smrkol, pocítil chlad a keď otočil hlavu, všimol si, že v krbe už nehoreli ani uhlíky. Opäť skúsil vstať, tento krát sa mu to podarilo.

Ponaťahoval si vráskavé ruky a unavený chrbát. Pomaly vykročil von z izby. Šuchotal nohami, pretože ich nedokázal zdvihnúť vyššie od zeme. Nikomu to však nevadilo, pretože žil sám. Všetci ho opustili, buď z vlastného rozhodnutia alebo ich od neho odlúčila smrť.

Vošiel do kuchyne a otvoril starú chladničku. Vytiahol maslo, chlieb, salámu. Všetko vzal do náručia a sadol si za stôl. Pomaly si pripravoval raňajky.

Všade naokolo bolo ticho, len kukučkové hodiny v starej chodbe jemne ťukali. Drevená podlaha na podkroví občas zavŕzgala, ale starý muž to už nepočul a netrápil sa tým. V dome sa vznášal ťažký opar, dlho nikto nevyvetral, nepootváral okná, aby sa aj dom mohol nadýchnuť.

Starký napokon dojedol a potraviny strčil naspäť do chladničky. Šuchtal sa do obývačky, kde boli jeho obľúbené knihy. Vlastne to už ani nebola obývačka. Televízor dávno vyhodil a návštevy k nemu zavítali zriedkakedy, a keď náhodou prišli, boli také unesené okolitou prírodou, že radšej sedeli na drevenej terase a rozplývali sa nad lúkami, lesmi a vtákmi. Z kedysi krásnej a čistej, drevenej knižnice bola len zaprášená opacha, bez kníh. Všetky knihy mal starý muž poukladané na zemi. Vysoké štôsy mal usporiadané podľa abecedy a vytvoril si pomedzi ne cestičky. Len on vedel kde čo má. Koho iného by to aj zaujímalo?

Vzal jednu z kníh, pri ktorej deň predtým zaspal a sadol si do hojdacieho kresla. Najprv sa zahľadel na žltkasté stránky, ale potom zložil okuliare s hrubým rámom a pozrel sa z okna. Chvíľu len tak mlčky hľadel, ale potom hlasno povzdychol. Zažmurkal a trhane vydýchol. Utrel si slzu, ktorá mu akosi náhodne tiekla po vráskavom líci.

Po lúke sa prehnala črieda jeleníc, to tá ho tak veľmi upútala. Keď sa mu stratili z dohľadu otočil sa k vyhasnutému krbu, nad ktorým visela historická kresadlová brokovnica z 18. storočia. Bola jeho pokladom a pripomínala mu mladosť, potulky po horách so synom alebo priateľmi. Teraz bola jedinou zbraňou v dome, hoci nefunkčnou, ale drahocennou, pre neho. Svoje pušky prepísal na syna a ten si ich odniesol do svojho domu v meste. Nehneval sa, sám to chcel, pretože už nevládal chodiť po lúkach a kopcoch. Jemne sa usmial, pretože mu hlavou preletela spomienka na detstvo.

Celý vzrušený kráčal za poľovníkom, ktorý bol aj ich najbližším susedom. Zobral ho so sebou na poľovačku po prvý krát a pre neho to bola neslýchaná pocta.

Mal asi trinásť rokov a chudé, slabé rúčky dieťaťa. Sused ho neustále napomínal aby chodil opatrnejšie, pretože skákal na každý konár, ktorý ležal na lesnej cestičke. Sused zdvihol ruku aby ho zastavil. Chlapec takmer narazil do natrčenej dlane. Zadržal dych a pokúšal sa zaostriť ta, kde hľadel sused. Onedlho zazrel vysokú a prekrásnu jelenicu. Vídaval ich aj predtým, uháňali popred okná jeho izby na podkroví. Vždy na ne hľadel ako na nadprirodzené stvorenia. Zachytával každý jeden pochyb, hľadel na svalnaté stehná a krk. Páčilo sa mu to. Táto jelenica stála a pásla sa. Nachvíľu spozornela, ale potom sa vrátila k svojej predošlej činnosti. Sused si oprel hlaveň pušky o kmeň stromu a upozornil chlapca, aby dával pozor. Nemusel to robiť, chlapec už aj tak hľadel a sledoval každý jeho pohyb. Videl ako odistil zbraň, ako mieril, ako zadržal dych, chlapec tiež nedýchal. Výstrel, zver padla. Sused sa hneď netešil, svižne vykročil a chlapec za ním. Keď došli na miesto, sused sa začal usmievať a všetko chlapcovi opisovať, hoci pri tom chlapec bol. Chlapec sa tiež usmieval a tešil sa zo susedovho úspechu.

Sused podal chlapcovi nôž a mykol hlavou, pričom povedal, že mu chlapec pomôže s vyvrhnutím zvieraťa. Chlapec preglgol, nikdy predtým nič podobné nerobil. Bál sa, že to pokazí. Sused ho ubezpečil, že mu bude všetko vysvetľovať. Napravili jelenicu, rozrezali a začali ju vyvrhovať. Napokon sa ukázalo, že ju chlapec vyvrhne sám, pretože suseda príliš bolel chrbát.

Starý muž precitol s úsmevom na tvári. Mal pred očami toho chudého mladíka, ktorý sa po tejto zodpovednosti stal duchom poľovníkom. Až neskôr sa ním stal úplne. Starý muž videl chlapčeka, ktorý, hoci má ruky od krvi, beží s úsmevom na tvári, aby privolal pomocníka s vozom, aby zviera odviezli.

Smrkol a opäť utrel slzu. Nevnímal, že vonku čosi zahučalo, a preto ho myklo, keď ktosi zabúchal na dvere. Strhol sa a pomaly vstal z kresla. Všetku silu využil na to, aby prišiel ku dverám rýchlo. Odomkol a otvoril dvere. Na prahu zazrel známe oči, boli ako jeho vlastné. Tmavé vlasy, aké mala jeho manželka. Zostal zarazene stáť a len tak zízal. Po tvári mu stieklo mnoho a mnoho sĺz. Muž pred dverami ho silno oblapil rukami a objal.

„Prišli sme na prázdniny, otec.“ Zaznel známy hlas, ktorý starý muž počúval v telefóne.

Za mladým mužom cupkali dve deti, ktoré sa starému mužovi vrhli okolo pása. Napokon mladá žena, ktorá ho taktiež objala a hneď sa vybrala do kuchyne, pretože plné tašky, ktoré držala sa začínali trhať.

Starý muž sa nezmohol na slovo až kým nezavrel dvere a nevošiel do obývačky. Jeho syn tam stál a hľadel na najväčší poklad, pušku zavesenú nad krbom.

„Pamätáš, otec, keď…“      

Autor: Zuzana Lopušníková /blog/
Foto: archív


 

Tags: