LOVEC | Poľovnícke poviedky
6865
post-template-default,single,single-post,postid-6865,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Poľovnícke poviedky


Ticho

Jakub s Annou sa často prechádzali po lesoch a rozprávali sa o všelijakých nepochopiteľných veciach. Napríklad, že prečo je nebo modré a listy zelené. Žiadne odpovede im nezatvorili ústa. Ani odpovede učiteľov, snažiacich sa čo najjednoduchšie vysvetliť všetky zaujímavosti, ktoré ich v noci budili zo sna, a o ktorých museli mnohokrát premýšľať. Nikomu sa to nepodarilo. Nikto nedokázal nájsť správne slová a väčšina ľudí nad nimi len mávla rukou a otočila sa chrbtom.

Jakub s Annou to takisto nechápali. Prečo sa im tí ľudia snažili všetko vysvetliť? A prečo sa im otáčajú chrbtom, keď oni nechápu? A prečo ich tak často posielajú do lesa, aby si od nich odpočinuli? Nerozumeli ničomu z tohto všetkého. Detské hlávky plné otázok, na ktoré nikto nemal čas, a ktoré nezapadali, lež vyčnievali zo zrezaného radu spoločnosti.

Tak to bolo aj v ten deň.  Kráčali lesom, po chodníku, ktorým prešli milión krát. Kráčali a kládli rôzne otázky jeden druhému. Skúšali hľadať odpovede a smiali sa na nich, pretože žiadne nedávali zmysel. Švitorili ako malé vtáčatká, lenže oveľa hlasnejšie.

Nikoho v lese nečakali, veď, kto by už len bol v lese?

Odrazu im do cesty vkročil robustný muž v zelenom oblečení. Na pleci mal čosi zakvačené a v ruke mal akúsi palicu.

Jakub a Anna sa nevyľakali, ale hľadeli na jeho odev a zvláštny klobúk, na krátku bradu a na palicu, ktorú držal v ruke.

„Prečo máš takú palicu?“ opýtal sa Jakub.

„A prečo máš taký smiešny klobúk?“ nasledovala Anna.

Otázky sa len tak sypali. Raz jeden, raz druhá. Poľovník ostal na chvíľku v šoku, ale veľmi rýchlo pochopil kto sú títo dvaja.

„A už ticho! Sme v lese, deti. V lese nemôžete rozprávať takto nahlas, aby ste nerušili zvieratá.“ Prísne na nich zagánil a deti zostali zamrazené.

Ako to, že sa niekto odvážil zastaviť ich? Kto je tento tu zač, že im rozkazuje?

„Si Kráľ lesa?“ spýtala sa tichšie Anna.

V očiach jej zaihrala iskierka radosti a nadšenia. Poľovník pokrútil krátkou bradou.

„Nie som, ale poznám ho.“ Povedal sprisahanecky.

„Skutočne?“ opýtali sa deti túžobne.

„Je veľmi prísny a nemá rád príliš uvravené deti.“ S vážnou tvárou hovoril poľovník.

„Môžeme ho vidieť?“ upreli na neho psie pohľady.

„Ako som povedal, nemá rád ukecané deti.“ Mykol plecami, akože sa s tým nedá nič robiť.

Poľovník sa otočil a vykročil preč od detí. Nasledovali ho rýchlymi krokmi, aby ho dohonili.

„Prosím, pekne prosím!“ opakovali stále dokola.

Poľovník nesúhlasne pokrútil hlavou a priložil si prst k ústam, aby im pripomenul, koho nemá Kráľ lesa rád.

Jakub drgol do sestry, aby stíchla. Mlčky nasledovali poľovníka a obaja takmer praskli od toľkého ticha. Odrazu si všimli, že les tiež vydáva zvuky. Začuli vtáky, šuchot lístia, zacítili vánok, ktorý predtým hltali v návale slov.

Chodníček viedol okrajom lesa a ťahal sa popri dlhej lúke. Poľovník zastavil a ukázal deťom pár zoťatých pníkov, aby si na ne posadali.

„Kráľ lesa miluje svoje ticho, nemá rád, keď ho niekto ruší. Ak budete ticho, tak sa vám možno ukáže.“ Šepkal s vážnym výrazom tváre.

Sedeli chvíľu, dlhšiu chvíľu, najdlhšiu chvíľu. Jakub s Annou nikdy nevydržali tak dlho potichu. Anna chvíľku premýšľala o tom, že ich poľovník klame a žiadny Kráľ lesa neexistuje.

V tej chvíli čosi oproti nim zašuchotalo. Deti zbystreli. Vystreli sa na pníku, ale nevstávali, aby nenarobili veľký hluk.

Z krovia oproti nim vystúpil mohutný jeleň, dvanástorák. Deti takmer zapišťali radosťou. Poľovník varovne zdvihol prst, aby im pripomenul pravidlo lesa. Deti pevne stisli pery, aby nevydali ani hláska. Jeleň zdvihol hlavu a pozrel ich smerom. Deti skoro padli na kolená, aby vzdali Kráľovi lesa úctu. Nakoniec Kráľ lesa odvrátil zrak a rozbehol sa naprieč dlhou lúkou. Deti za ním hľadeli a očarene sa usmievali.

Celú cestu domov mlčali, aby nerušili les. Poľovník sa v kútiku duše trochu hneval, že deti klamal, ale na druhú stranu, aspoň konečne stíchli.

Všetci sa veľmi čudovali, že deti už toľko nerozprávajú. Nikto nechápal prečo, ale oni všetkému porozumeli.

Pravidlo lesa sa stalo aj ich pravidlom. Veď, nie každá otázka potrebuje odpoveď. Niekedy je odpoveďou ticho.  

Autor: Zuzana Lopušníková /blog/
Foto: archív


 

Tags: