LOVEC | Z knižnice lovca
6923
post-template-default,single,single-post,postid-6923,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z knižnice lovca


Keď sa otec vyberal do revíru, vždy som netrpezlivo čakal či ma vezme. Vtedy v auguste v roku 1955 mal otec revír pod Sitnom. Ja ako deväťročný som trávil prázdniny u starej mamy v Banskej Štiavnici. Otec mal povolenku na srnca, už si ho aj vyhliadol a šiel takmer naisto. Asi nechcel, aby som mu pri love zavadzal alebo srnca odplašil, preto ma nemienil vziať so sebou. Ešte dopoludnia ma ochotne posielal, aby som sa išiel okúpať na neďaleké kúpalisko. Myslel si, že sa tam s kamarátmi zdržím do popoludnia a on zatiaľ odíde na postriežku. Lenže ja som bol doma už na pravé poludnie. Možno som tušil, aké má zámery, no otec sa tváril akoby sa nič nedialo. Okolo tretej mi dal do rúk peniaze, aby som šiel do mesta kúpiť dyňu. Dvakrát ma nebolo treba núkať, veď také pochúťky sa v Štiavnici vtedy tak často nevyskytovali. Kúpil som tú najväčšiu, akú mali, sotva som ju vládal doniesť domov. Poprosil som starkú, aby ju pokrájala, nech si každý z nej môže zajesť. Starká vzala nôž, šťavnatú dyňu rozrezala a ja som ju jedol s takou chuťou, až mi sladká červená šťava stekala po brade. Vtedy som sa opýtal, kde je oco. Povedali mi, že vraj asi pred polhodinou odišiel s puškou na poľovačku. Dyňa mi v momente prestala chutiť a slané slzy ako hrachy sa mi kotúľali po lícach. Teda to som od svojho dobrého otecka nečakal. Svitlo mi, že preto ma vystrnadil kúpiť tú nešťastnú dyňu! Chcel sa ma zbaviť a sám odísť do revíru! V momente som vyletel z domu, že ho hádam ešte dostihnem. Starká za mnou niečo volala, ale už som ju nepočúval.

Revír bol od nás vzdialený dobrých päť kilometrov. Áut vtedy bolo málo, chodievalo sa len pešo. Hľadaj teraz, nešťastný chlapče, otca v rozľahlých štiavnických lesoch! Odrazu mi zišlo na um, že otec má v Štiavnici dobrého priateľa Júliusa Potočného, ktorý s ním často chodieval na poľovačky. Rozhodol som sa vyhľadať ho, no ani som presne nevedel kde býva, ale napriek tomu som ho našiel. Ledva zadržiavajúc slzy som vyjachtal: „Ujco, otec mi utiekol…‟ Len sa usmial, pohladil ma po hlave a povzbudivo povedal: „Neboj sa, Petrík, my otecka nájdeme.‟ Rýchlo sa poobliekal, vzal pušku a už sme sa náhlili do lesa.

Asi po hodine chôdze sme boli v časti revíru Barklová. Už z diaľky sme videli otca ako sedí na hrubom pni. Ujo Potočný mi povedal: „Nože sám choď k nemu, Petrík, ja počkám tu.‟ Potichu som prišiel k otcovi od chrbta a položil mu ruku na plece. Práve jedol chlieb, paradajku a papriku. Keď sa obzrel a uvidel ma, bol taký prekvapený, až mu kôrka uviazla v hrdle a silno sa rozkašľal. “A ty sa tu, chlapče, kde berieš?” boli jeho prvé slová. Vtom však už prichádzal ujo a všetko sa vysvetlilo.

Oco pochopil, že len tak ľahko sa ma už nezbaví, nuž mi prikázal, že musím za ním čo najtichšie sedieť a na slovo poslúchať. Bol som taký šťastný, že ma neposlal domov, že by som mu bol sľúbil všetko na svete. Chodil som za ním doslova ako duch a dával veľký pozor, aby mi ani halúzka pod nohami nezaprašťala.

Otec si sadol na sedačku, ktorú používal pri chôdzi ako palicu a mne prikázal aby som potichu sedel za ním v tráve. Takmer som nedýchal, keď sa v podvečer v rúbani začervenel srnec. Oco ďalekohľadom zistil, že je to ten starý, ktorého už mal dávno vyhliadnutého. Padol výstrel a zviera sa už ani nepohlo.

Srnca potom s ujom Potočným vyvrhli, zviazali mu nohy a na silnej palici ho niesli na pleciach. Ja som hrdo niesol ich dve guľovnice. Boli veru ťažké, ale som neprotestoval a veselo kráčal za nimi.

Hlava-srnca-ktoreho-v-Sitne-ulovil-13-8-1955-Anton-Neurath

Hlava srnca, ktorého v Sitne ulovil 13. 8. 1955 Anton Neurath

Bol to môj prvý nezabudnuteľný zážitok z ulovenia zveri. Keď sa chýr o tom, ako mi ušiel otec a ja som ho v revíri našiel, rozniesol medzi poľovníkmi, dlhé roky sa na tom zabávali.

Otec sa ma už potom nikdy viac nezbavil. Chodieval som s ním veľmi často na posliedky a zažil veľa pekných príhod. Keď mi cez prázdniny večer povedal, že včasráno pôjdeme do revíru, nemohol som ani spať. Dobre si pamätám, že keď som sa okolo polnoci zobudil a šiel sa vycikať, už som si nazad neľahol, len aby som nezaspal. Oblečený som presedel na stolčeku do svitania, kým otec nevstal. Šťastní sme spolu odišli do lesa, vychutnávajúc východ slnka, svieži vzduch, počúvajúc nádherné koncerty spevavého vtáctva.

Žiaľ, môj dobrý otecko ani ujo Potočný už dávno nie sú medzi nami. Ostali len spomienky…

Príbeh vyrozprával: Peter Neurath
Uverejnené v knihe: Pavel Keľha: Spod Sitna, 1998


 

Tags: