LOVEC | Z našich lesov
7470
post-template-default,single,single-post,postid-7470,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z našich lesov


Nedávno ma zaujala reportáž provinčného týždenníka o šokujúcej príhode poľovníka z Kláštora pod Znievom, ktorého len pár stoviek metrov od tamojšej poľovníckej strelnice napadol a pomerne vážne doráňal medveď.

Ako každý takýto (bohužiaľ vôbec nie ojedinelý) prípad, aj tento vyvolal veľkú pozornosť verejnosti, čoho odrazom boli aj reakcie rôznej kvality. Najviac ma upútala  reakcia riaditeľa správy istého národného parku zo severu Slovenska, ktorý si vraj nemyslí, že medveď hnedý je u nás premnoženým druhom.

Aby sme však mohli narábať slovíčkom „premnoženie“ musíme sa najprv dopátrať toho, čo daný odborný termín znamená.

Z hľadiska náuky o prostredí, čiže ekológie (čo je pre ochrancov prírody niečo ako Biblia pre kresťanov, či Korán pre muslimov), termín „premnoženie“ vlastne nemá význam, pretože každý živý organizmus sa môže rozmnožiť len do  miery, ktorú mu dovolí jeho životné prostredie. Inými slovami: Ak má napr. jelenia či diviačia zver  vo svojom životnom prostredí dostatok potravných a úkrytových možností a neohrozujú ju ani jej hlavní predátori (napr. vlk, rys a pod.) tak  prirodzenou reakciou jej populácie je neprirodzený nárast početnosti. S týmto nárastom si však obvykle vie prostredie poradiť – v prirodzenom prostredí obyčajne cez tlak predátorov, v narušenom prostredí však obvykle len cez  nákazy epidemického charakteru (napr.klasický mor ošípaných, besnota, prašivina, helmintózne nákazy a pod.). Táto situácia je v súčasnosti typická pre juhovýchodné, južné, juhozápadné a západné lesné oblasti Slovenska, kde vysoké stavy raticovej zveri (namnoženej však  hlavne samotnými poľnohospodármi) páchajú obrovské škody nielen na  kukurici a iných obilninách, ale aj na lese.

A keďže naša ochrana prírody vychádza len z ekologického výkladu (ako keby celé Slovensko bolo len jedným, človekom vôbec neosídleným, národným parkom či rezerváciou!), tak je celkom pochopiteľné, že termín „premnoženie“ odmieta. A treba podotknúť, že z pohľadu ochrany prírody celkom oprávnene.

Kedy a v akých súvislostiach je teda používanie termínu „premnoženie“ na mieste? Uvediem niekoľko príkladov. Záhradkári hovoria o premnožení slimákov či vošiek, ovocinári o premnožení obaľovačov či chrústov, lesníci o premnožení mníšky, podkôrnikov či jelenej zveri, poľnohospodári o premnožení buriny, či hubových ochorení, poľovníkom zas prekáža premnoženie vlka, medveďa či pernatých dravcov.Všetko toto premnoženie má za následok vznik veľkých ekonomických strát. Môže niekto namietať, že nemajú pravdu? (V tejto súvislosti je zaujímavé to, že používanie termínu „premnoženie“ prekáža našim ochrancom prírody len pri predátoroch, kým vysokú populačnú hustotu  napr. veľkých poľovných bylinožravcov už za „premnoženie“ bez problémov považujú aj oni samotní.)

Vo všeobecnosti sa dá teda povedať, že ako „premnoženie“ sa dá označiť stav, keď  sa vysoká populačná hustota nejakého živého organizmu dostáva do konfliktu so záujmami samotného človeka.

Je teda u nás medveď premnožený, alebo nie? Podľa ochrancov prírody a ekologickej „logiky“ premnožený nie je . Tomuto názoru by nebolo čo vytknúť, keby….. keby sme na Slovensku nežili aj my – ľudia.

Lebo keď sa opýtame na názor napr. chovateľov dobytka, lesníkov, poľovníkov, hubárov, ba aj skúsených horských turistov, ak nie všetci, tak určite väčšina z nich vám povie, že veru premnožený je. Jednoznačne tomu nasvedčuje dokonca aj stúpajúci počet prípadov keď bezprostredný stret s medveďom znamená pre človeka fyzické napadnutie  s následkami ťažkých poranení a psychickej traumy, často s trvalými následkami. Popritom človeka až mrazí, pri argumentoch niektorých ochrancov prírody o tom, že veď sa nič nedeje – zatiaľ u nás medveď nikoho nezabil !

Naša ochrana prírody trvá na totálnej ochrane veľkých šeliem. Vzor pre tento postup vidia v bezzásahovom režime určite prekrásnych a obdivu hodných  severoamerických národných parkov. Lenže oni chcú podľa  praktizovať úplnú ochranu veľkých šeliem nielen v človekom nevyužívaných oblastiach (také by sme u nás aj márne hľadali), ale aj tam, kde občania Slovenska žijú, pracujú či vykonávajú inú záujmovo – prospešnú činnosť(napr. lesné hospodárstvo, poľnohospodárstvo, poľovníctvo, rybárstvo, včelárenie, turistika či zber lesných plodov). A tieto ľudské aktivity sú u nás tradičné už tisícročia a zrejme aj naďalej budú  súčasťou života a kultúrnych zvykov ľudí  v našich národných parkoch. Pretože tento štát si jednoducho nemôže dovoliť vyčleniť, ba aj vykúpiť pre experimenty nikomu sa nezodpovedajúcich pár tisícok „ochrancov“ prírody takú veľkú časť krajiny (veď najmenej 50% pozemkov v našich NP je totiž v súkromnom vlastníctve!). Severoamerické NP boli  navyše (na rozdiel od našich NP) vyhlásené v človekom nenarušenom a hospodársky nevyužívanom prostredí pôvodnej krajiny a na takej výmere (štátnych!) pozemkov, o ktorej my tu na Slovensku môžeme len snívať. Tak napr. „maličký“ NP Yosemity má výmeru cca 3.000 km2, kým všetky naše NP majú spolu len 3.180 km2. Najstarší NP na svete, americký Yellowstone má výmeru cca 9.000 km2, čo je takmer pätina územia nášho štátu! Najväčší severoamerický (kanadský) Wood Buffalo NP má výmeru takmer ako Slovensko samotné  – 45.000 km2! Pre porovnanie sa dá uviesť, že väčšina týchto NP presahuje výmeru našich krajov (napr.: NP Denali 19.000 km2, Glacier Bay 13.000 km2, Lake Clark 10.500 km2, Banff 6.600 km2, Kluane 22.000 km2, Nahanni 30.000 km2 atď.)!

Treba k tomu ešte niečo dodávať?

Popritom mimo národných parkov sa v Kanade i USA v záujme udržiavania primeranej populačnej hustoty šeliem ročne uloví nielen niekoľko tisíc kojotov, vlkov, rysov a púm, ale aj cca 3.500 medveďov hnedých, čiže medveďa grizlly a cca 40.000 medveďov čiernych – baribalov.

A navyše neporovnateľná hustota obyvateľstva – v USA žije 30 obyvateľov a v Kanade dokonca len 3 obyvatelia na km2, kým na Slovensku je to až 120 obyvateľovna km2!

Z uvedeného vyplýva, že príliš veľa ľudí a medveďov na tej istej ploche nemôže znamenať nič dobrého ani pre jedného z nich. Najlepšie ako nemať konflikty s medveďmi by bolo – nemať medvede vôbec (tak ako ich nemá napr.väčšina štátov EÚ!). To by sme však boli barbari a nie kultúrni ľudia. Zázračné slovíčko kompromis však hovorí o spokojnosti oboch strán. A poznáme aj obdobie kedy takéto problémy súžitia medveďa a človeka u nás neexistovali, resp. boli len ojedinelé (bolo tak dovtedy kým niektorí „v oblakoch lietajúci“ jednotlivci a inštitúcie – čiže „ochrancovia“ prírody) nezačali experimentovať s totálnou či inak prísnou ochranou medveďa. Poznáme aj spôsob ako ich riešiť. A to je mať síce medvede, ale len v takej populačnej hustote, ktorá zníži naše vzájomné konflikty na úroveň spred cca 20 – 25 rokov. A preto by bolo nanajvýš potrebné obnoviť síce ochranou prírody kontrolovaný, ale  aspoň na začiatku, pomerne intenzívny regulačný lov medveďa. A potom sa uvidí…    

Je osobitne smutné, že celý tento stret záujmov je navyše u nás (ale dovolím si tvrdiť, že aj u našich susedov) príčinou nelegálneho lovu predátorov, čiže ich pytliackeho odstrelu. Naša ochrana prírody totiž aj výnimočne povolený lov dokáže skomplikovať natoľko, že ho urobí takmer nemožným, čím vo všeobecnosti prispieva k  páchaniu uvedených protizákonností, ale vyvoláva aj  nezákonnú solidaritu iných poľovníkov či aspoň vidieckej časti verejnosti  s pytliakmi. 

Ak napriek týmto argumentom stále niekto trvá na totálnej ochrane našich veľkých šeliem a je proti ich bežnému poľovníckemu manažmentu (tiež podľa vzoru Severnej Ameriky), tak si dovolím tvrdiť, že asi na Slovensku nežije, resp. žije na nejakom inom Slovensku, o ktorom však my ostatní a triezvo mysliaci občania nevieme…

Autor: Ing. Jaroslav Ďurík – lesník, poľovník a bývalý pracovník štátnej ochrany prírody


 

Tags: