LOVEC | Z poľovníckej knižnice
7678
post-template-default,single,single-post,postid-7678,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z poľovníckej knižnice


Prebytok hlučných poľovníkov ma napokon vytlačil z chaty pod Babou do chatky pod Prašivou. Nebolo to po prvýkrát a ani teraz som nebol sám.

Oproti noci sme s Ľubkou vykročili hore strmým chodníkom. Bolo desať hodín večer, kým som zakúril, vyvetral zrub, povyháňal bezočivé plchy, ktoré sa nevedeli správať v prítomnosti hostí. To akože nás.

Noc bola rušná, ruja ako vyšitá. Rev jeleňov zo všetkých strán by istotne prehlušil i organy na kostole. Aspoň poľovník určite uprednostní koncert v prírode. Zaspať sa nám podarilo až po polnoci.

Už o pol štvrtej nadránom ma zobudilo zúrivé ručanie pri samej chate. Pri sviečke sa poobliekať, zašnurovať vibramy, na dezinfekciu vypiť povinný štamperlík slivovice, nám nezabralo veľa času – a už sme stúpali čiernou nôckou pod kosodrevinu. Vysoký les končil len dvesto metrov nad “jágerkou”.

Zašili sme sa za kosodrevinový ker a načúvali chrapľavým vyznaniam lásky vysokohorských trubačov. Napočítal som deväť dramaticky konverzujúcich jeleňov v blízkom okolí!

Keď sa už dobre rozvidnelo, zapojil som sa do koncertu i ja. Ozval sa mi jeleň zo stredného úplazu – asi do studničky, kde zo žľabu vyvierala chladná voda.

Aj zboku zareagoval hľadajúci jeleň, ktorý sa začal presúvať k nám. Musel však dostať vietor, lebo po mojom zatrúbení vyzývajúcom soka na súboj z ničoho-nič odskočil s poriadnym rachotom. Ozval sa opäť aspoň sto metrov nad nami. Zradili sme ho, ale bol v takom štádiu rujnosti, že ho ani nenapadlo zavrieť papuľu nadlhšie.

Teraz som pre zmenu prestal ručať ja. Dobre som spravil, lebo zospodu sa ozval krátky, hrubý hlas ďalšieho paroháča. Oba jelene sa začali dokarovať medzi sebou a Ľubka sa ku mne túlila čoraz tesnejšie, lebo grobiansky znejúci bas sa blížil k nám. Ocitli sa na priesečníku medzi mohutnými, parohami vyzbrojenými súpermi.

Napadlo ma trochu ich rozdráždiť, dostať do varu, tak som zas zobral revnicu do rúk. Ozvučný volský roh, dotenka precízne vyškrabaný, nesklamal ani tentoraz. Hrubý rev síce nachvíľu stíchol, ale zakrátko sa tri metre pred nami rozhrnulo kosodrevie a prekvapený, pomerne mladý desatorák kukal na nás asi tak ako my na hobbitov v kredenci.

V tele pomerne silný, dočierna sfarbený jeleň, ktorý asi tiež hľadal jelenice, ako jeho sok nad nami, nezaváhal ani na okamih. Jedným ohromným skokom sa preniesol ponad prikrčenú dvojicu dvojnohých, zakýval nám chvostom a bol preč. Preskočil nás ako antilopa, no po pár skokoch sa pristavil, otočil korunovanú hlavu, začudovane zručal a odpichovaným krokom nervózne odkráčal pomedzi ojedinele rastúcu kosodrevinu.

Ľubka sa začala triasť od prežitej hrôzy, zuby jej drkotali, keď v šoku pustila príval slov o jeleňovi čiernom ako čert a bezočivom ako sám Lucifer. Potreboval som ju upokojiť, preto som vypustil túto hlášku:

“Ešte dobre, že nás neošťal!”

Obaja sme sa naraz pustili do uvoľneného smiechu. Máloktorému páru sa stane, že ho zarána preskočí peklom smrdiaci paroháč. Rujné pižmo nás veru navoňalo, hoci sa nás ani ratičkou nedotkol. Skončili sme v pevnom objatí. Ako ináč, veď človek je rujný celý rok.

Z knihy: Igor Mráz – HORÁR SEVER, Poľovnícke poviedky z Liptova, 13. diel


Tags: