LOVEC | Z lovcovho denníka
8310
post-template-default,single,single-post,postid-8310,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


Spln, dáva možnosť poľovania 3 noci pred splnom a 3 noci po splne. Ja som sa rozhodol toto obdobie využiť na ulovenie kanca. Teplé júlové noci boli na tento účel ako stvorené. Podmienky boli ideálne, lokalita Studničky nemohla sklamať!

Túto lokalitu som dlhodobo navštevoval, vedel som o sviniach s prascami, samotároch lanštiakoch, možno jednom kančekovi. Chodil som sem od doby keď sa žito nalievalo mliečom až po žatvu. Súkromné políčka boli obsiate bohatou zmesou obilnín, no na jednej parcele bolo žito bez pichliačov. Na kraji bol pás zváľaný vetrom, v týchto miestach som nachádzal čerstvé žuvance čo bol znak že sú tam. Po nejakom čase keď už bolo žitko zobraté som začal opäť chodiť do studničiek. Piatkovú noc sme sa rozhodli s ocinom stráviť lovom. Tento večer bol osudový, mesiac zahalený do obláčikov presvital len slabučko. Už známy pukot prezrádzal prítomnosť diviakov. Aj vyšli. Bola to stará známa partia svíň a prasiec, vedel som že s nimi kanček nie je, tak som len počúval a pozoroval. No stará sviňa ma dostala do nosa, zagrúlila a odišla. Ani neodbehli ku kraju a začali znovu ryť. Potom odbehli do slnečnice. Už len sedím a čakám kým zasvieti mesiačik alebo zavolá ocino, že to balíme. V tom sa oblaky pohli a uvidel som na druhej strane jednu jedinú guľku. Pozorovacím ďalekohľadom som usúdil že je to lanštiak. Túto dobu sme vozili krmivo pre zver a bolo treba streliť diviaka za to krmivo, po dlhých skúsenostiach som bez váhania išiel oproti diviakovi. Bály už boli fuč a ostal len jeden rozpadnutý. Mojím cieľom bolo nepozorovane sa k nemu dostať a zaujať pozíciu na streľbu. Keďže bolo po daždi, strnisko bolo mokré a podarilo sa mi k nemu nepozorovane dostať. Medzitým mi zvoní telefón, v stručnosti poviem ocinovi že mám lanštiaka a idem ho uloviť. Dostal som povolenie. Na jednej strane sám diviak zapasený na pováľanom žite, na druhej strane ja, zapretý o bál. Hlavou mi behajú spomienky na to, aké to bolo prvý krát, ako som sa bál či sa k nemu dostanem. Je to zvláštny pocit, keď si človek uvedomí že z jeho hlavne víde projektil ktorý rozhodne o ďalšom priebehu celej noci. Svojou zbraňou som si istý, som s ňou zžitý a moje vedomie mi vravelo že je tá pravá chvíľa. Poistka odistená, ukazovák na spúšti a v tom vychádza rana. Zasvietim, že potvrdím zásah, no videl som oči čo ma znepokojilo. Snažil som sa rýchlo prebiť, ale mojimi rukami doznievala poľovnícka triaška. Z toho že ešte žije sa mi prázdna nábojnica vzpriečila a nechcene som ju zatlačil do nábojovej komory. Hneď som vadu odstránil a išiel pomaly k diviakovi. Až vtedy som si vydýchol, dobrý lov! Lanštiak ležal zhasnutý na mieste a pri prednej nohe mal trocha odhrabnuté. Môj pohľad smeruje ku hviezdam, k mesiacu a k dedovi, ktorý už dáva pozor ma mňa zhora. Bola to jeho zbraň a výstrel so štipkou šťastia. Vychutnávam si atmosféru krásnej noci, vzdávam mu poslednú úctu za dobrý lov, posledný hryz.

Dávam z hlavy klobúk dole a ďakujem mu za krásne chvíle. Týmto úlovkom som uzavrel kapitolu strnisko, mám z neho veľa pekných zážitkov. Človek čas nevie zastaviť, príroda sa nedá spomaliť. Na poľovanie som využil žito keď ešte stálo, ba až bolo zožaté. Ako na poli prišiel čas žatvy tak aj pre lanštiaka sa skončilo jeho obdobie. Ďakujem Diane a Sv. Hubertovi za krásny úlovok a prevolávam Lovu zdar!

Autor: Erik Kozár
Fotografie: archív


 

Tags: