LOVEC | Z lovcovho denníka
8448
post-template-default,single,single-post,postid-8448,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z lovcovho denníka


Do poštovej schránky mi prišiel rozpis spoločných poľovačiek v PZ Podskala Príbelce pre poľovnú sezónu 2016/2017. Otváracia poľovačka sa mala uskutočniť 23. októbra v lokalite Škriavniky. Prvé poľovačky sú slabé pre ešte veľké olistenie vegetácie a husté černice, ktoré dávajú diviačej zvery veľké predpoklady k úniku. Večer pred poľovačkou bol plný príprav, nachystal som si vodítka a obojky pre kopovy. Výstroj a výzbroj taktiež prichystaná, GPS obojok nabitý a môže sa ísť spať, aby som sa ráno zobudil svieži. Zvoní budík, hor sa na nástup. Nebola to hojná účasť, zišlo sa nás len pár členov. Vedúcim honcov sa stal môj otec, strieľať sa mohla diviačia zver a samičia zver danielia a jelenia. Prvý pohon netrval až tak dlho, prešlo sa niekoľkými jarkami a poodskakovala danielia zver i pár kusov srnčej zvery. Pekná vyrovnaná línia, hajkanie honcov. Všetko bolo ideálne ako z učebnice. Pohon sa skončil, pochytali sme si psíkov. Prvý pohon som začal s fenkou Filou. Asi po pol hodinke sa strelci rozostavali a išli sme prehnať menší kúsok obkosenej kukurice. Cez les, jarky a kukuricu stále hajkáme, vidíme sa. Ozve sa pár výstrelov a mám dobrý pocit, že sa niečo podarilo. Ako už vychádzame, tak vidím pár strelcov so smutným výrazom – vybehla len líška. Ostávala už len najväčšia parcela kukurice. Zopár strelcov ju obstálo kde sa dalo. Po predošlom pohone som sa rozhodol zobrať si Caru. My honci sme sa presunuli na asfaltovú cestu z kadiaľ sme začínali posledný pohon. Začali sme hnať. Vchádzam do kukurice ešte počujem hajkanie honcov. Hneď na kraji som zbadal stopy po diviakoch a vravím si, že je to tu celkom dobré. Nešiel som viac ako 15 minút, a v tom som o pár riadkov začul hrubo hlásiť Caru. Po chvíľke prestala, vrátila sa ku mne a išli sme ďalej. Ako sa hovorí, už som s Carou pár rôčkov odpoľoval, už ju chvíľu poznám, tak som vedel, že zahlásila čerstvé ležovisko alebo sa diviak pred ňou zodvihol a zmizol jej. Stojím a počúvam. Hajkanie stíchlo, len vietor šuchoce šúpolím. Zarastené riadky kukurice slnečnicou, ktorú neviem z akého dôvodu vysievali družstevníci, mi zhoršovala viditeľnosť. Z bezpečnostných dôvodov dvíham telefón a volám honcovi naľavo, že mám diviaky, a že budem strieľať nech sa ozve, aby som o ňom vedel. Je ďaleko, môžem bezpečne strieľať. Ešte som ani nedohovoril a Cara už znovu začala hlásiť. Tento krát je to intenzívnejšie. Chvíľku počakám, aby som nevyplašil diviaka, nech sa zamerá na Caru. Vietor zafúkal z priaznivej strany, od diviaka. Šúpolie zašuchotalo, vykročil som a pohyboval som sa so šuchotom, aby ma diviak nezačul. Už som bol pri Care a v tom sa zvrtla a prešla o nejaké 3 riadky ďalej. Nechápal som, čo sa deje. Kam zmizol ten diviak? Neostávalo mi nič iné, len ju nasledovať. Prechádzam cez kukuricu sledujem riadky. Moju IŽku som mal nabitú a ďalší náboj som mal pripravený v rukách, lebo som sa bál, že až to bude kanec tak nestihnem prebiť. Takto som prehliadal ďalšie riadky a čo moje oko nezbadá v tom bodreli sa mihne Cara a pred ňou leží prasa. Šteká, šteká len, aby mi už uhla. Dávno som nestrieľal po mechanických mieridlách. Hnedé prasa splýva so zeminou a ešte je aj maskované tou slnečnicou. Cara odbehne, mieridlá sú zladené v jednej rovine, prst na spúšti a BUUUM. Prasa sa zvalí na bok, Cara je v tom momente zvalená na ňom a drží ho za stehno, a drží. Ako sa približujem, ešte niečo odskočilo. Predpokladám, že to bolo ďalšie prasa. S posledným dychom končí aj kopanie a z prasaťa uniká život. Som vďačný, že som mohol byť súčasťou niečoho takéhoto väčšieho, pretože zobrať život je výsada, s ktorou musí poľovník nakladať správne a s pokorou.

Autor: Erik Kozár
Fotografia: autor


Tags: