LOVEC | Poľovnícke poviedky
8720
post-template-default,single,single-post,postid-8720,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Poľovnícke poviedky


V ten septembrový deň bolo nezvyčajne horúco. Rozpálené slnko však začína pomaly klesať k jesennému obzoru. Vtáctvo sa pripravuje na prichádzajúcu noc. Každý denný tvor si hľadá svoje miesto spánku. V okolí jazvečej nory to však začína ožívať. Najprv vykukne von z tmavého vchodu iba ňufák. Ovoniava okolie a uisťuje sa, že je v lese bezpečne. Jeho obydlie je dobre utajené. Nikto nemá ani len potuchy o jeho existencii. Dnes je mesiac v splne a noc je ako stvorená na nočné potulky, ktoré sú pre neho tak charakteristické. Po krátkom vetrení vychádza zo svojho úkrytu von. Hustý kožuch si prehrnie zubami. Snaží sa ho očistiť. Celý deň podriemaval a teraz nastáva jeho čas. Inokedy tichý les však dnes buráca. Ozve sa mohutné ,,aúúúú, u-u-u-u-úúúú“ a potom už len rachot do seba narážajúceho parožia. On však tieto zvuky dobre pozná, nenaháňajú mu strach. To sa iba jeleňom po roku vrátil ich mohutný hlas. Nastal ich lásky čas. Pre neho je to však večer ako každý iný. Nie je ničím výnimočný, vlastne je… teda bude, a šťastný koniec nebude mať.

Čas pokročil a slnko zmizlo z jesennej oblohy, na ktorej ho o chvíľu vystrieda žiarivá luna. Hnaný hladom a loveckou vášňou sa jazvec vydáva na svoj každodenný okruh po mladej agátovej medzi. Iba šum lístia a jelenie spevy. Iba? V jeho milovaných agátoch je pokoj, ticho a dostatok potravy. Opodiaľ je síce pole s dostatkom chutných myší, ale je tam aj niečo čo mu naháňa strach. Niečo, čomu neverí. Vysoká stavba, ktorú tu postavili ľudia. Je z dreva a človek ju nazýva ,,posedom“.  Ak to nie je nutné, nikdy sa v jej okolí príliš nezdržuje. Vyhýba sa tomuto miestu. Snorí, hľadá obojživelníky, hlodavce a nepohrdne ani uhynutou zverou. Dobre vie, že zima sa nezadržateľne blíži a on sa musí pripraviť na toto náročné obdobie. Vykrmuje sa. Tuk je tou najlepšou dekou, ktorá ho počas decembra zahreje. Celá hora hučí jelením revom, on si však s nízkym nosom pri zemi ,,žundre“ svoj obvyklí monológ. Nachvíľku spozornie, to však len srna a jej krásne srnča križuje jeho cestičku. Ponáhľa sa medzi agáty, chce tam byť čím skôr. Vchádza do hlbokého temného jarku porasteného mladým agátom. Dnes však nedorazil na toto miesto ako prvý. Sú tu už diviaky. Rozrývajú tvrdú zem, ktorá už dlho čaká na dážď. Prítomnosť čiernych rytierov ho trošku prekvapila a mierne znervóznel. Správajú sa dosť hlučne. Chvíľku postojí a počúva les. Les v ktorom sa narodil, žije a v ktorom raz zanechá svoju dušu, dušu zvieraťa. Diviaci nie sú pre neho vítanou spoločnosťou. Rozhoduje sa preto opustiť agátové húštinky a skúsiť šťastie na otvorenom priestranstve. Dnes musí isť inam, musí ísť tam. Áno, na miesta, ktorým by sa najradšej vyhol, miesta pred ktorými vystríhal aj svoje potomstvo. Opatrne vykúka na pole so vzchádzajúcou repkou olejnou. Toto by dnes mohlo byť to pravé lovisko. Vyráža von v ústrety mesiacu. Hneď z kraja narazí na kukuricu a repu. Lákavé! Iba dnes ju sem zaviezol človek, ešte cíti jeho pach a strach z človeka vyhráva nad hladom. Obchádza túto hostinu veľkým oblúkom. Pokračuje ďalej. Ešte sa rýchlo presvedčí, že na tej vysokej drevenej stavbe, ktorú tu pred časom postavili ľudia nikto nie je a vyráža tam, kde je zraniteľný, tam kde by sa inak nezdržoval.

Jeho kroky sú však od tejto chvíle ostro sledované. Z lovca sa teraz stáva korisť. Jazvec však nič netuší. Mesiac krásne svieti na jeho cestu a ukazuje mu smer. Srdce mu bije o sto šesť. Bojí sa. Nezastavuje svoj krok. Začína utekať, ako keby si uvedomil, že je zle. Otočí sa a díva sa smerom k vysokej drevenej stavbe. Niečo určite nie je v poriadku. Je však presvedčený, že už je dosť ďaleko od ľudských nástrah. Jeho srdce sa upokojí a iné srdce, srdce poľovníka sa rozbúcha. Odrazu jazveca zaujme myš, ktorá prebehla snáď meter pred ním. Okamžite ju šikovne ulovil. Je pokojný. Je pánom svojho osudu. Je to však klamlivý pocit, je to sebaklam. Jeho osud je teraz v rukách niekoho, koho prítomnosť iba zdanlivo tušil a stále tuší. V jeho rodnom lese prežíva svoje posledné minúty.

Kráľ našich hôr mohutne zreve. Jeho mocný hlas sa nesie do ďaleka. ,,Čo nám dáva právo rozhodovať o živote niekoho iného?“ V drevenej stavbe – na posede táto myšlienka prebleskne hlavou človeka. ,, Mám vôbec právo vziať život zvieraťu? Keď ja som mu dar života neudelil?!“ Človek, ktorý nie je iba chladnokrvným lovcom sa musí s touto otázkou stretávať vždy, keď má o tomto rozhodnúť. Ak prestane jedného dňa klásť si túto otázku, stáva sa z neho iba vrah a nič viac!

Krásna šelma ani len netuší, že niekoľko desiatok metrov od nej sa rozhoduje o jeho živote. Jazvec – nočný tulák nevie, že o jeho osude je už rozhodnuté. Tichú noc, ktorú pretínal doteraz iba jelení rev odrazu pretne ostrí zvuk. Jazvec v zlomku sekundy pocítil bolesť akú ešte nikdy predtým. Našťastie to netrvalo dlho. V kŕči zovrel svoje posledné sústo. Tušil, že na poli nie je v túto noc bezpečne. Napriek tomu však podstúpil riziko. Cíti, že už sa nevráti zo svojho nočného lovu. Vie, že dnes ho matka príroda vyvolila za svoj dar pre pokorného človeka. Posledné čo vidí je svetlo. Lúč baterky svieti do jeho čiernych očí z ktorých odchádza život. Blíži sa silueta človeka, taktiež lovca, lovca akým bol aj on. Nemá však už silu ujsť, hoci by tak veľmi chcel. S mohutným a smutným jelením zaručaním, ktoré sa nesie lesom, posledný krát jazvec vydýchne. Už nežije.

Človek k nemu pristúpi s veľkou úctou. S úctou akú chová ku všetkému živému, pretože bez úcty nemožno rozhodnúť o osude živého tvora. Človek – poľovník pokľakne na jedno koleno a rukou prečeše krásnu šedú srsť jazveca. V duchu sa mu ospravedlňuje, že ich stretnutie dopadlo takto, že jeden z nich dnes lovil naposledy. Človek pozrie do neba a poďakuje Tomu, ktorý v túto noc sedel na posede s ním, hoci na drevenú lavicu poľovníckeho posedu zasadol úplne sám. V tú septembrovú noc mesiac svietil oranžovo a bol krásny. V tú noc dostal človek od prírody dar. Ďakujem a zároveň sa ospravedlňujem. Lovu zdar!

Autor: Anonym v zelenom
Foto: redakčný archív


Užitočné články a aktuality zo sveta divokej prírody a poľovníctva priamo na e-mail:

Tags: