LOVEC | Z poľovníckej knižnice
8889
post-template-default,single,single-post,postid-8889,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Z poľovníckej knižnice


O výroku „Pes je najlepší priateľ človeka“ sa dá diskutovať a mnohí by s ním nesúhlasili. Poznám však viacero prípadov, keď tieto slová plne vystihovali vzťah, ktorý sa vytvoril medzi poľovníkom a jeho psom.

Ako každý vzťah aj priateľstvo medzi mužom a psíkom si vyžaduje, aby obaja partneri mali potrebné povahové vlastnosti – či už ide o vernosť a poslušnosť na strane psa, alebo o lásku, trpezlivosť a obetavosť u človeka.

Ak poľovník venuje výchove svojho psa dostatok času, pri výcviku nepoužíva telesné tresty, ale s láskou sa snaží svoje zviera pochopiť, získa verného, duševne spriazneného spoločníka, ktorý ho často chápe lepšie ako vlastná žena nielen pri love, ale aj v bežnom živote.

Takýto takmer ideálny vzťah sa vytvoril aj medzi horárom Ondrejom a jeho poľovným spom – bavorským farbiarom Bleskom. Rozumeli si spolu tak dobre, že sa len málokedy od seba odlúčili.

Že pes chodil s gazdom do práce, to vzhľadom na ondrejovo pracovisko, ktorým bol prirodzene les, nebolo nič zvláštne. Blesk však doprevádzal svojho pána aj do krčmy, kde múdrymi očami trpezlivo sledoval priateľa, ako sa pri poháriku snaží zabudnúť na ťažký život.

Keď sa po záverečnej Ondrej pri dlhej ceste hore dolinou do horárne sťažoval na nepriazeň osudu, prísneho správcu či hádavú ženu, neprotierčil, iba na svojho pána s porozumením hľadel chápajúcim zrakom a na znak súhlasu občas štekol – možno preto, aby sa pripitý gazda nevykotil do záveja či rigolu pri ceste. Napokon svojho pána vždy bezpečne doviedol do horárne.

Priatelia by azda aj spávali v jednej miestnosti, proti tomu sa však zásadne postavila Ondrejova žena, azda žiarlila na vzťah muža a psa, ktorý bol oveľa harmonickejší ako jej vlastné manželstvo.

Vyskytli sa však situácie, keď sa inak nerozluční kamaráti museli rozdeliť. V takom prípade Ondrej zavrel farbiara do výbehu. Blesk sa vždy urazil, ale nevydržal trucovať dlho. V podstate len dovtedy, kým sa gazda opäť nevybral do lesa alebo krčmy.

V jeden mrazivý zimný večer sa horár Ondrej vybral na poľovačku. Už niekoľko týždňov vynášal na ujedisko uhynuté kurčatá z neďalekej hydinárne. Vnadil na líšky, a keďže práve nastal spln, rozhodol sa pozrieť, čo na ujedisko chodí.

Mal zálusk na hustý zimný kožúšok nejakého lišiaka. Psa však so sebou nemohol zobrať, lebo by kňučaním vyplašil prefíkané líštičky, preto ho zavrel do výbehu.

Ondrej, naobliekaný ako cibuľa, vyliezol na posed a zabalil sa do deky, lebo mrzlo, len tak prašťalo. Keď lovec rohorúčený po rezkej chôdzi v teplom oblečení vychladol, ostrý mráz sa cez jednotlivé vrstvy oblečenia prehrýzol až na kožu. Keby aspoň niečo vyšlo na lúku osvetlenú strieborným kotúčom mesiaca, hneď by mu bolo teplejšie. Vydržal však…

Až keď mesiac pred polnocou zastreli mraky, lovec sa rozhodol, že už nebude ďalej mrznúť, a chystal sa zísť z posedu. Vtedy však spozoroval v blízkosti újediska pohybujúci sa tieň. Na líšku bol síce trochu privysoký, ale napokon usúdil, že je to veľký lišiak.

Keď vypálil, zviera vydalo čudný zvuk, párkrát ho na zemi zmetalo a napokon znehybnelo. Nečakal a celý uveličený sa ponáhľal a nastrel. O to väčie bolo jeho zúfalstvo, keď na snehu našiel ležať svojho bleska streleného priamo na komoru.

Verný psík sa podhrabal popod pletivo výbehu a okamžite sa vydal po stopách svojho pána. Keď vyšiel na lúku, zimou trpiacemu poľovníkovi sa nechcelo čakať kým opäť vyjde mesiac, a vypálil bez toho, aby presne vedel, na čo strieľa. Darmo potom horko plakal nad telom mŕtveho druha.

V dôsledku tragického omylu takmer prišiel aj o manželku, ktorá sa celkom vážne vyhrážala rozvodom, lebo Ondrej celý mesiac každý večer utápal zármutok v mori slivovice. Prestal, až keď v alkoholickom opojení zdemoloval celú krčmu len preto, že necitlivý sused si robil žarty z toho, ako si zabil vlastného psa.

Súce svoj smútok prekonal a po čase si zadovážil ďalšieho farbiara, ale taký vzťah ako s Bleskom si už so žiadnym psom nedokázal vytvoriť.

Z knihy: Jozef Hikl: Z vrchov a dolín


Tags: