LOVEC | Lov na srnca v Čechách
9369
post-template-default,single,single-post,postid-9369,single-format-standard,ajax_fade,page_not_loaded,,select-theme-ver-2.2,vertical_menu_enabled, vertical_menu_width_290,smooth_scroll,side_menu_slide_from_right,big_grid,wpb-js-composer js-comp-ver-5.2,vc_responsive

Lov na srnca v Čechách


Milujem lov v africkej divočine. Atmosféra čierneho kontinentu je neopakovateľná; divoká, plná nebezpečenstva a vzrušenia. Človek nikdy nevie, na čo narazí. Ale v srdci každého človeka bije láska pre jeho domovinu. Krása a pokoj našich lesov je ako matkina náruč. Tu som sa naučila byť nielen lovcom, ale predovšetkým ľudskou bytosťou, ktorá si je vedomá zodpovednosti za okolitú prírodu a pomáha jej nie hlasnými výkrikmi na sociálnych sieťach, ale predovšetkým prácou ak na to zostáva čas.

Práve nedávno som mala možnosť užiť si znova po dlhej dobe atmosféru lovu u nás v Česku. Kamarát Honza, ktorý je majiteľom agentúry TopJagd a sprostredkováva lov u nás aj v zahraničí, ma pozval do lesov neďaleko Českých Budějovíc.

Po krátkej ceste autom vystupujem na mieste, ešte ospalá, ale už pripravená. Je dopoludnia, máme čas. Najskôr sa musíme zoznámiť s revírom. Opatrne vyťahujem moji obľúbenou sauerku ráže 308 win. a uisťujem sa, že je v poriadku. Než nás ale Honza pustí do lesa, ešte nás čaká dobrý obed – zverina, ako inak – a dlhé rozprávanie, aby našim plným bruškám vytrávilo. Medzi stromami mizne až okolo piatej popoludní. Dlhá prechádzka po revíri je veľmi príjemná. Slnko síce hreje ako vyhňa, ale medzi vysokými borovicami a hustými smrekmi je človeku dobre.

Cestou k posedu si všimnem starostlivo utvorené chodníčky, z ktorých sú odstránené všetky vetvičky a kamienky a vôbec čokoľvek, čo by mohlo robiť zvuk a plašiť zver. Honza je pedant a na jeho lovisku je to naozaj poznať. Pomaly ho podozrievam, že aj smrečky sadil tak, aby spolu úhľadne ladili, a on sa smeje. Má proste rád, keď je práca urobená poriadne, to je celé. Cestou nás Honza zastaví a ukazuje diviačí trus. Diviaky sa mu premnožili, ako v celej Českej republike. Ak na nejakého narazíme, môžeme ho streliť, rovnako ako líšku, ktorá tu nemá prirodzeného nepriateľa. Cestou k chatke, kde prespávame, ešte stretneme krásnu danieliu laň, ktorá na nás placho žmurkne a zmizne v mladine. Po večeri ideme hneď spať.

Na lov vyrážame, keď oblohu pretnú prvé ranné lúče. Spoločnosť mi robí okrem Honzu aj kameraman, ktorý sa usmieva a žmúriacimi očami ukazuje, že on by ešte nejakú tú hodinu pod perinou zniesol. Budem to mať vďaka nemu náročnejšie, traja ľudia sú viac vidieť, počuť a ​​cítiť než len dvaja, ale jeho notoricky dobrá nálada ma nakazí. Navrhuje ísť na iný posed, než sme videli včera, nebol spokojný s testovacími zábermi, ktoré tam urobil. Nakoniec vyberáme posed s oveľa lepším výhľadom. Za nami je les, okolo nás sa rozkladajú široké pastviny a s ďalekohľadom vidíme ďaleko do okolia. Vychádzajúce slnko nás najprv oslepuje a aj kameraman sa sťažuje, že cez jeho lúče nič nevidí, ale po pár desiatkach minút už je všetko v poriadku, stačilo len počkať. S ranným slnkom sa prichádza pásť zver.

Ako prvú sme zbadali srnku, ktorá sa prišla naraňajkovať. Je opatrná a sebemenší šelesť, ktorý od nás začuje, ju znervózni. Po chvíľke si nás všimla a dlhých pár desiatok sekúnd nás svojimi hlbokými očami pozorovala. Potom zrejme došla k záveru, že jej žiadne nebezpeční nehrozí, a pustila sa do jedla. “To je nádhera,” šepká kameraman, ktorého hlavnou skúsenosťou zo sveta zvierat je chov silne obéznej, avšak stále roztomilej britskej mačky, a ja s úsmevom prikyvuje. Po ďalšej pol hodine sa konečne objavuje srnec. Tou dobou už ani nemám veľmi chuť strieľať, len si užívam tej pohody českého lesa a jeho vôní a farieb, ale prítomnosť dobrého kusu vo mne prebudí krv. Toto je srnec “tretia vekovka”, starší samec, ktorý svoje gény už odovzdal ďalej. Pozriem sa na Honzu, kýva, ruky už mi nahmatávají sauerku a zamierim. Medzitým nervózne pozorujem kameramana, ktorý ladí svoj záber. Chvíľu mu to trvá a trochu pritom šuští, srnec sa otáča a ja mám strach, že vezme nohy na plecia. Kameraman ticho sykne, že je všetko v poriadku, sústredím sa teda na svoju ranu a našťastie perfektne zasahujem. Guľka zasahuje krk a vychádza plecami, srnec urobí krok a padá na zem. Radostne sa poklepeme po chrbte a schádzame dole z posedu. Srnec je krásny kus, jeho parožie je len kúsok od bronzovej medaily. Honza mi gratuluje. Mäso si odveziem domov, za týždeň zostanú zo srnca tak maximálne ohlodané kosti. Ale ja si na neho budem pamätať vždy – a na to, že doma v lese bol ozdobou.


Michaelkas hunting
Michaela Fialová